Pomóc, moja duša už nelieta!

PRÍBEHY    (o žene, ktorá po rokoch trápenia dospela k rozhodnutiu)

Stála za zavretým oknom ponorená do intimity svojej samoty a matne vnímala stovky rovnakých otvorov rozžiarených len umelým svetlom, ktoré skrývali tisícky podobných osudov. Priamo hmatala, dýchala dusnotu príbehov, ktoré sa tajili za sklenenou prekážkou. Zasiahnutá najvlastnejšou chvíľou poznania a otvorená ľudskému poláskaniu však čakala márne. Nikto okná neotváral, ani v chvate nerozbíjal priesvitné tabule, aby dnu vpustil hviezdy. Naopak. Cez tenulinké škáročky sa do interiérov plazila najtemnejšia tma a vkrádala sa do podupaných duší, ktoré kedysi aj lietali.

o o o

Mária sedela na stoličke, ktorá sa kymácala len na dvoch zadných nohách, a vyľakaná hľadela do Karčiho rozzúrenej tváre. Bolo to vlastne komické, ako s tým rozheganým kuchynským kreslom, pozorujúc mužovu tvár zblízka, pomaly padá. Keby nemierila rovno na radiátor. Bože, hlava, zraním sa, deti uvidia krv, zaskuvíňala v zlomku sekundy. Osud vedený matematikou bol milosrdný. O kov sa obtrelo len oplieskané operadlo. Keď však nohy stoličky rozďavili na linoleu veľkú dieru, pochopila, s akou nenávisťou ju k zemi tlačil. Doznela spŕškou úderov po jej oboch rukách, ktoré inštinktívne vystrela na márnu obranu. Bolelo to, vždy mal silu za býka. Prestaň, kričala do tváre s úškľabkom. Bavil sa a jej došlo. Nikdy ju nemiloval.

o o o

Kedysi na začiatku rozvoniaval na stole majonézový šalát a rybie filé, z poškrabanej platne sa vylieval popevok obohranej koledy a v kočíku od susedy sa mrvil prvorodený. Mesačný zázrak, ich darček pod stromček. Karči slzil od šťastia, nikdy som také krásne Vianoce nemal, opakoval. V tej chvíli verila na zázrak a, naplnená prajnosťou až po okraj, objala by celý svet. Veď všetko dôležité ona už má. Milovaného muža i dieťa, čo si len môže želať viac, opíjala sa ilúziou nekonečnosti dokonalej súhry. Na pár krátkych okamihov sa čas zastavil a Mária v ňom prežila v zrýchlených sekvenciách jeden krásny život. Mikrosen preťal plač dieťaťa. Rob niečo, dúfam, že nebude revať dve hodiny ako včera, vrátil ju muž do reality. Zobrala syna rýchlo na ruky a priložila si ho k prsníku naliateho na prasknutie mliekom.

o o o

Mária bola odjakživa tvrdohlavá. Vravievala to aj jej mama, keď si ako malá školáčka otca jednoducho vymyslela a určila mu úlohu emigranta kdesi v Austrálii. Ešte na strednej sa kamarátkam chválila darčekmi od úspešného ocka, ktoré si kupovala za peniaze odrobené na brigádach. Matka to neriešila, nechala dcéru plávať v jej životnej historke, brala ju ako malú osobnú terapiu. Sama si nedobrovoľne zvolila osud slobodnej matky, na ktorú sa napokon vykašľal aj zvyšok mizernej famílie, a život s dierami ako v ementáli si zapchávala vždy novými známosťami. Krátkymi a zúfalo bezperspektívnymi, až jej neprehľadné panoptikum partnerov Mária vytkla. Radšej zlý muž ako žiadny, dobre si to zapamätaj, vypľula svoje životné krédo do tváre dospievajúcej dcéry. Radšej zlý muž ako žiadny, hovorila si Mária po dvoch rokoch manželstva. To sa už Karči stihol vyspovedať z dvoch nevier. Každý normálny chlap to predsa potrebuje, nič to neznamená, on ľúbi len ju, žiadnu inú. Zmätená a zľaknutá z možnej straty skrkvala bolesť do guľôčky a nechala ju v interiéri svojho vesmíru hlboko zakotúľať. Zakázala si otvoriť sa dusivému pocitu žiarlivosti a naprogramovala sa na pomýlenú veľkorysosť. A ignorovala aj nečakané výbuchy zlosti či jeho nevydarené prvé manželstvo a nulový záujem o dcéru. Malá mu bola ukradnutá, rovnako ako alimenty, posielala ich preto jeho bývalej žene poštou každý mesiac sama. Je to jediné a preto najlepšie, čo mám, presviedčala samu seba tvrdohlavo.

o o o

V horúcu júnovú noc padla prvá facka. Malý v postieľke, druhý pod srdcom, nahnevaná mu vytkla príchod o polnoci. Nepravé slová v nepravú chvíľu. Potúžený alkoholom prekročil hranicu, z ktorej sa už nezvykne vracať. Objavená schopnosť udrieť ženu ho sprvoti zaskočila, ale po čase začal rozdávať facky pravidelne. Za ponosy, za prihriatu večeru z predošlého dňa či za svoju slabosť neodolať pivárskej spoločnosti. Až napokon udrel silnejšie. Trvalo dlho, kým sa odvážila ísť so zlomeným nosom či rebrami za lekárom. Hanbila sa za muža, ešte viac za vlastnú voľbu. Ale z obáv pred konečným riešením sa klamala definíciou pririeknutou žene kedysi dávno kýmsi anonymným o osudovej nevyhnutnosti jej utrpenia. A prestala rátať noci, v ktorých neprichádzal sen. Len strach z polnočných príchodov muža zmáčal vankúš, od poslednej noci ešte nevysušený. Už si ani nepamätala všetky kruté slová a hrubosti, ktorými ju častoval, či údery, pred ktorými ju ani starší syn nedokázal ochrániť.

o o o

Krčila sa schúlená na sedačke a túžila byť neviditeľnou. Bola na smrť unavená, je to už štvrtá noc, čo ju rozospatú vytiahol z postele, pýtal teplú večeru a dožadoval sa komunikácie. Mária sa nechcela hádať, inak už rozhovor ukončiť ani nevedeli. Tak mlčala a pregĺgala slzy, ktoré jej prúdom stekali po tvári. Vyvierali z absolútnej podstaty, z morského dna jej vnútorného oceánu. Navonok tichá a pokojná Mária sa v skutočnosti topila v jedinej obrovskej slze, s ktorou pomaly skĺzala až k zemi. Rozzúril sa. Bol zvyknutý na odpor, vedel presne, čo ju zdvihne zo stoličky. Matkini frajeri, jeho milenky, neexistujúci tatko. Stačilo povedať čosi, čo ju rozčúli a potom udrieť. Fungovalo to. Ako keď bábiku stlačíte na brušku a ona plačlivo zafňuká. Dnes dostala za mlčanie a za tvár opuchnutú plačom. Mária mala pocit, že nastúpila do výťahu, ktorý nepozná jazdu smerom hore. Iba bláznivo mení poschodia a napokon vždy zakotví v suteréne.

o o o

Z driemot ju vytrhlo hulákanie. Traja chlapi sedeli s jej mužom v kuchyni a od večera stihli vypiť všetko, čo v chladničke a komore našli. Nabrala odvahu a zababušená v župane rozkrojila vo dverách dymovú clonu. Trochu tichšie, deti sa budia, sú tri hodiny po polnoci, zašveholila opatrne do krčmovej atmosféry. Na viac sa nezmohla. Karči nepriateľsky zazrel, zamierila preto radšej do svojho domáceho azylu. Ísť za ňou do detskej izby a prefackať ju pred návštevou sa neodvážil, našiel si však iný trest. Mlčanie noci o chvíľu preťali decibely tvrdého rocku. Nezahamovali ho ani nevítaní hostia, ktorým už bola trochu hanba. Mladší syn sa rozplakal a ktosi zo susedov poslal cez radiátor pozdrav kovovou tyčou. Starší jej tuho stisol ruku. Tenulinká náplasť však skôr zabolela. Spánok ako dočasné vykúpenie z deprimujúcej reality neprišiel, na zemi pod dekou medzi váľandami detí sa chvela, až kým ráno nezazvonil budík. Keď vstala, našla muža na pohovke v obývačke spitého do nemoty. Pozbierala pokrčené bankovky vypadnuté z jeho pohodených nohavíc, aspoň konečne po troch mesiacoch zaplatí nájomné. A potom už len apaticky stála pri otvorenom okne v snahe vyvetrať zápach, z ktorého jej bolo už dlho na vracanie.

o o o

Je to už pár dní, čo ho nevidela. Mal zase svoje obdobie dlhých odchodov a krátkych návratov. Zastavil sa len, keď bola v práci, aby si vymenil čistú košeľu a ponožky. Nechal po sebe mokrú kúpeľňu, špinavý uterák na zemi a vyjedené hrnce. A vlastne jej ani nechýbal, už roky zvládala celú domácnosť i chlapcov bez neho. Ale občas si v tichu prázdnej postele spomenula na horúce začiatky. Keď sa chcel milovať, pritúlil sa vždy odzadu a vsunul jej zarastenú a príjemne teplú nohu medzi kolená. Pomrvila sa, bol to ich rituál a za okamih sa už topila v jeho objatí. Neviem sa ťa nabažiť, si moje chutné, rozkošné dievčatko, šepkával. A obsypával ju bozkami, ktoré ako stigmy vpaľoval do jej rozhorúčenej kože. Keď sa spotení pustili a on hneď zaspal, ešte sa pár minút slastne chvela s predĺženým pocitom milostného spojenia. Spomienku preťal štrngot kľúčov. V okamihu zmeravela malým kŕčom. Intuícia ju nesklamala. Opitý sa dotackal do spálne, chvíľu sa mlčky potácal a potom začal po nej šmátrať, kým nezavadil o prsník. Prestala dýchať, nedokázala bojovať s pocitom odporu. Čo, nechceš? Zahulákal do noci. Možno dáš teraz, hodil bankovku na paplón. No čo zízaš, mlel svoj skvostný monológ, keď naň neveriacky pozrela. Potrebuješ snáď prachy, či nie? Ak roztiahneš nohy, budú tvoje. Keď sa rozplakala, nahnevaný hodil rukou a odišiel preč. Neukázal sa takmer týždeň. Žila vydatá bez muža v byte preplnenom vecami, ktoré sa jej už dávno prestali páčiť. A netúžila ani po nových. Bála sa čokoľvek plánovať, myslieť čo len tri dni dopredu. Nechcela a vlastne ani nedokázala chcieť už vôbec nič. Len mať pokoj.

o o o

Už ani nevie, kedy ju to prvý krát napadlo. Možno, keď jej ľudia doniesli, že muž vysedáva pri hracích automatoch. Vynulovali nádej na výlet do vysnívanej Prahy, kde nikdy nebola, sľubovanú retiazku, ktorú nikdy nedostala, i letný tábor pre chlapcov, na ktorý sa zbytočne tešili. Myšlienky na rozvod ju šteklili, aj keď jej pol roka nedal na domácnosť ani korunu a ona si musela k práci za pultom zobrať ešte upratovanie po večeroch. Rozhodnutie napokon dozrelo v deň, keď jej pätnásťročného syna dovliekli akísi ľudia domov úplne spitého. Ledva sa držal na nohách, nevnímal svet okolo seba, a keď ho ťahala do kúpeľne, zahnal sa. Prekvapená stŕpla a on opakom ruky mimovoľne zasiahol jej líce. Keď mu podopierala hlavu nad záchodovou misou, zadúšala sa záchvatom plaču. Pretieklo. Už len nezdupával k zemi, už aj infikoval. Na druhý deň si vzala v práci voľno, zosmolila žiadosť a odniesla ju na súd.

o o o

Stojí za výkladnou skriňou bytu nohami vrastená do cigaretami prepáleného koberca. Uväznená spomienkami na dávnu i nedávnu minulosť, vazalka vlastnej pamäti. Zabudnutá svetom, ľahostajná vesmíru, bohatšia jedine o prvý krôčik návratu k sebe samej. Už dávno nie mladá, ešte dlho nie stará, s pár kilami navyše a s tvárou, ktorú si v zrkadle nepoznáva. Bojí sa otázok, ešte viac odpovedí, i nekonečnosti nocí bez dotyku, odnaučila sa plánovať budúcnosť. Jedno vie však bezpečne. Že hneď po jeho odchode zvesí v celom byte záclony nasiaknuté pachom tabaku, hnevu a poníženia a zabalí do nich všetky vzdychy, rany, slzy i náreky. A potom ten uslintaný batôžtek vyhodí dokorán otvoreným oknom do noci takou silou, aby doletel až na súhvezdie Raka, zošmykol sa po mliečnej dráhe a napokon sa navždy stratil v niektorej z čiernych dier. Ona tam už bola.

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)