Omrvinky pomletého života

PRÍBEHY    (o žene, ktorá veľa brala a potom musela zaplatiť privysokú cenu)

Už zase nezažmúrila ani oko. Dnešná noc ako tie ostatné nepriniesli Renáte spánok. Unavená upadala do súmraku, aby čoskoro podráždená z nezdravých driemot precitla vždy do väčšej tmy. Neradno sa zobúdzať, neradno vítať bezočivé slnko, neradno žiť, húdla si svoj každodenný refrén. Mizéria, ktorú ju ktosi núti živoriť. Najradšej by nebola, vygumovala by svoju existenciu z tejto planéty, uletela navždy niekde do večnosti s nohami odľahčenými od zemskej príťažlivosti a hlavou oslobodenou od myšlienok. Musí však naopak ťažko dýchať, bolestivo spomínať a zúfalo chápať. A akceptovať Monikin osud s adresou ničoty v pivnici nádeje.

o o o

Keď jej doniesli nariekajúci balíček, ktorý mal byť jej dcérou, necítila takmer nič. Práve sa spamätávala z bolestivého pôrodu a lízala si aj vnútorné rany. Naučila sa od momentu, keď jej potvrdili tehotenstvo a Karol sa elegantne dištancoval, upadať do stavu sebaľútosti. Vraj päťmesačná známosť je primálo na večný príbeh o láske, vyzul sa z problému. Na interrupciu bolo neskoro. Rodičia bývali na druhom konci republiky, tak ešte chvíľu živila nádej na sobášny pochod s budúcim inžinierom. Keď sa však nastávajúci tatko niekoľko týždňov úspešne zapieral, pochopila, že biely závoj chystať nemusí. Ďalšie mesiace bol jeden dlhý zlý sen, odžívaný v bytíku po tete, ktorá náhle opustila tento svet. Nemilovaná osamelá duša, zakvačená do nezáživnej práce v archíve, ktorá si medzi štósmi starých spisov zrazu spomenula na svoju neter. Pár rokov do dôchodku, srdce slablo, potrebovala doopatrovať. Porúčala sa skôr, než si stihli na seba zvyknúť. Renáte aj trochu odľahlo. Ako jedináčik, rozmaznávaný rodičmi i širokým príbuzenstvom, ušetrená akejkoľvek domácej tyranie ťažko akceptovala nevyspytateľné nálady starnúcej ženy. Mala vlastné. Niekedy to na tých pár štvorcových metroch aj iskrilo. Vždy úspešne zabrzdila. Stačilo si spomenúť na kufre v šatníku a šesťhodinovú štrapáciu vlakom do rodnej provincie.

o o o

Renáta chcela vždy viac. Zostať kdesi na úpätí, postaviť si svoj stan, poviť dieťa a chystať večere mužovi sa jej málilo. Otcova princeznička, triedna jednotka, hodiny klavíra a baletu v ľudovej, vystúpenia na školských akadémiách i mamine modely šité podľa Burdy, to sa hviezdne žiarenie zadrie pod kožu. Nie skromné zašívanie, ale život vo svetle rámp, to bola priam nevyhnutnosť, nepotrebovala žiadne novoročné predsavzatia. Tetina ponuka prišla správne načasovaná. S maturitným vysvedčením držala v ruke aj cestovný lístok do hlavného mesta. Ani neľutovala stratené prázdniny.

Sotva privoňala k veľkému svetu, zabudla na život v malom meste, kde každý striehol na kroky ostatných. A najmä na zakopnutia. Chlapcov registrovala od základnej láskou zredukovanou na kradmé dotyky v poslednom rade kina. V šestnástich sa obtrela o lásku zrelšiu. Toho medika stretla na akejsi brigáde. Nepamätá si jeho tvár, len horúce dotyky v kroví osvetlenom polnocou. Už vedela viac než ostatné, prevzala automaticky pozíciu neoficiálneho vodcu triedy a žala zbožné pohľady spolužiakov i nenávisť dievčat. Bolo jej to jedno. Zvyknutá z domu len prijímať a nevracať vyberala si najkrajších chalanov ako hrozienka z koláča. Nikto jej srdce nezlomil, ona ho lámala iným. To všetko s imidžom poslušnej dcéry a vzornej študentky. Provinčné mestá však zakopnutia neodpúšťajú.

Život v Bratislave bol už o inom. Stratená v dave vytočila svoje tempo na plné obrátky. Príležitosti sa našlo viac než dosť. V kulturáku, kde pracovala, na kúpalisku, na zastávke električky či v bare pri vínku. Omámená obdivom skladala mozaiku svojej existencie. Ako by každý nový muž vždy intenzívnejšie potvrdzoval ju samotnú. Dokonalosť postavy, krásne vlasy, zmyselné pery a veľké oči povýšila na svoju podstatu. Mnohým z tých, ktorých poznala, to stačilo. Výnimkou bol len učiteľ slovenčiny. Asi jediný, ktorý ju skutočne miloval. Chodili spolu pol roka, potom to vzdal. Chcel ju len pre seba, prekážalo mu, že s kdekým koketuje. Zjavil sa priskoro, ešte nebola zrelá na obrúčky. Sú ako okovy, zvykla ho provokovať. Ešte do roka telefonoval a z času na čas postával pod jej oknami.

o o o

Po tetinej smrti akoby sa vytratili všetky vnútorné brzdy. Intenzívne si pestovala pocit, že svet jej patrí, chcela stihnúť všetko, čo jej ponúkal. Jej manzardka sa stala scénou vášnivých večierkov, kde bolo dovolené veľa. Všetko do času. Aj tento punc novoty zašiel. Situácie sa začali opakovať, menilo sa len obsadenie. Koňak chutil stále rovnako, len hlava po ňom viac bolela a v láskach bolo stále menej lásky. Roky sa prevaľovali, všetky kamarátky zo žúrov už vodili deti do jaslí, ona sa však vzdorovito držala nezávislosti. No vlastné biologické hodiny neoklamala. A keď začala potajme poškuľovať do kočíkov, zaplietol sa jej do cesty Karol. Hlava kockatá, budúci konštruktér, javil sa súcim ašpirantom na manžela. Hlavne rodokmeň nemal na zahodenie. Otec chirurg, mama právnička, každý sa vozil na svojom, práve testovali nový bazénik pri dome blízko centra. Renáte neprekážalo, že študent má o osem rokov menej, veď sa k nej túlil ako poslušné šteňa. Prekážalo to však nádejným svokrovcom. Neoklamala ich vzhľadom modelky, tušili mínusy pre život každodenný. Ostali neoblomní v postoji, aj keď sa oháňala tehotenskou knižkou. Ponúkli peniaze. Nič viac. A Karol napokon zasalutoval starým, bližšia mu bola vilka pod hradom ako bytík v podkroví. Nikto svoj tieň neprekročil. Až dva mesiace po návrate z pôrodnice si opravdivo, skutočne uvedomila, že má dcéru. Sedela vtedy na posteli prežiarenej ranným slnkom a pritískala si k prsiam práve prebudenú Moniku. Malá nezvyčajne pokojná akoby sa zrazu usmiala, ten zvláštny posun v tvári, prvý pokus o komunikáciu ju chytil za srdce. Renáta sa len tíško do svojho mrviaceho uzlíčka rozplakala bez šance svoj moment poznania komusi vyrozprávať.

o o o

Zvládala to ako-tak. Malá bola, našťastie zlaté dieťa, veľa energie nespotrebovala. Papala bez problémov, v noci spinkala, cez deň sa hrala a poslušne upierala na Renátu mamin odtieň pohľadu. Vychádzali v pohode, aj keď sa prehupli do obdobia školských problémov. A Monika opäť nesklamala, učila sa skoro na samé jednotky, a nemala žiadne špeciálne požiadavky. Renáta sa ani vo vymenenej dvojgarsónke nepretrhla. Urobila, čo bolo treba, bez ambícií vzornej gazdinky používala kuchynský kútik najmä na kávu a ohrievanie párkov. Niekedy sa prebrala a s dočasnými výčitkami svedomia uvarila malej krupičnú kašu alebo strčila do remosky kurča. Na oblečenie, na to si však potrpela. Moniku i seba cipkala, ako len vedela. Ešteže chytila ten dobrý flek na ministerstve kultúry, podsunul ho kamarát, kedysi stálica jej povestných večierkov. Aj rodičia pravidelne prilepšovali, veď nikoho iného nemali. A u milencov tiež nevyšla skrátka. Väčšinou starší muži, ktorým imponovala diskrétna temperamentná milenka, prihodili vždy čosi na misku výhod alebo nechali položenú bankovku na novú kabelku či svetrík diskrétne na nočnom stolíku. V puberte sa Mona podľa generačných tradícií začala síce trochu pätiť, potom však pochopila, že značkové rifle a vyhliadnuté sandále bude mať od mamy, len keď stlmí vášne. Renáta sa nebránila, vedela, že dcéra iba kopíruje život jej samotnej, a novými taľafatkami lepila aj dieru po chýbajúcom otcovi. Ochotná zveriť túto úlohu prvému najvhodnejšiemu.

o o o

Miro bol jej labutia pieseň, po ňom prišli len čajové odvary. Po dlhom čase mladší muž. Jej ťahalo na štyridsiatpäť, on práve oslávil Kristove roky. Výnimočnosť stretnutia, súlad tela i duše. Miro, otec dvoch školákov a manžel večne unavenej ženy, ktorá sa po nedeľnej bohoslužbe vyspovedala z každého milovania. Zaskočený intenzitou vzťahu zbalil kufre a kôpku kníh a zmenil adresu. Renáta bola v siedmom nebi, Mona sledovala vývin situácie opatrne. Na oslovenie otecko si privykať nemusela. Po mesiaci prihrmela rozzúrená Mirova svokra. Nikto vraj nebude nivočiť jej dcéru, ktorá si chce zobrať život, už ju dvakrát ratovala s tubou liekov v ruke. Vykrikovala, že Renáta je obyčajná suka, ktorá si zaslúži trest. A božie mlyny melú pomaly, ale isto, raz jej to osud vráti! Predstavenie, aj keď so srdcom na dlani, tá žena bojovala ako lev, sa neminulo účinku. Miro sa vrátil na adresu svojho trvalého a trpeného pobytu.

o o o

Roky akosi nebolo o čom. Precválali prirýchlo, nudnejšie boli tie bez Mony. Keď prišla, že má šancu ísť do Prahy, nebránila jej. Ani jej nečakanej svadbe s tým Francúzom. Diplomatické služby, nadštandardný príjem, exkluzívne dovolenky, dieťa im akosi nechýbalo. Má šťastie, hovorila si Renáta, väčšie ako ja. Ale keď si už začala odratúvať roky do dôchodku, prišla Jóbova zvesť, ktorá ju podlomila v kolenách. Monikina choroba. Keď ju videla v nemocnici, pukalo jej srdce. Ešte viac strohá lekárska správa o beznádejnosti jej stavu. Má vraj pred sebou len tri-štyri mesiace. Vrátili jej ju do Bratislavy. Kedysi krásnu paripu, dnes nešťastnú kôpku po okraj naplnenú bolesťou, ktorá každým pohľadom žobrala o rozhrešenie z múk. Renáta chodí odtrpieť ten Monikin pohľad každý deň do nemocnice. A keď sa večer pokúša zaspať, pletie sa jej do myšlienok tá o božích mlynoch, ktorú ktosi kedysi raz vyriekol a ktorá sa jej nedá za ten svet z pamäti vymazať.

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)