Ako sa kedysi varil slivkový lekvár

VARENIE - SVETOVÉ A MINULÉ CHUTE     Varenie lekváru malo kedysi aj spoločenskú funkciu. Pretože išlo o zdĺhavejší proces v porovnaní so spracovaním iných druhov ovocia, zvykli sa dať dohromady viaceré rodiny a varenie lekváru si spojili s malou dedinskou oslavou, kde nechýbalo pohostenie a možnosť si zaspievať a zatancovať pri husličkách, gajdách alebo heligónke.

Najlepší lekvár bol odjakživa zo zrelých bystrických sliviek. Tradične sa varil vo veľkom kotli a miešal dlhou varechou, ktorá siahala až po dno. Najprv sa pripravila základná dávka odkôstkovaných sliviek a postupne, keď sa táto rozvarila, pridávali sa ďalšie. Lekvár sa musel stále miešať, čo vyžadovalo aj silu, preto sa ženy striedali a pomáhali aj chlapi. Keď bol lekvár pred dokončením, oheň musel byť už len mierny, inak by sa zmes pripálila. Tento proces trval celý deň až do neskorej noci. Hotová slivková zmes sa napokon naliala do hrncov vypláchnutých horúcou vodou a vymazaných maslom. Po niekoľkých týždňoch, keď sa vytvorila tvrdšia koža na povrchu, hrnce s lekvárom prikryli papierom a odložili na suché miesto. Keď potrebovali urobiť náplň do buchiet, jednoducho kúsok rozkrájali a rozvarili s trochou vody. Hovorí sa, že takto pripravený lekvár vydržal desať ba i viac rokov. Nie každý rok bola totiž slušná úroda sliviek. V niektorých lokalitách, napríklad v Bošáci, kde sa slivkám vždy veľmi darilo, podobné tradície ešte pestujú a varenie lekváru zvyknú zakomponovať do jarmoku či hodov, ktoré majú starším generáciám pripomenúť a mladším predstaviť staré dobré zvyky.

Vyšívaná podoba zaváraniny

Možno niektoré čitateľky ocenia vyšívanú verziu tradičnej sladkej pochúťky slivkového lekváru v zaváracích fľašiach. Motív síce evokuje historické podoby interiérovej dekorácie, ale ručná práca sa opäť nosí. Alebo v tomto prípade skôr visí ako obrázok v kuchyni v modrej verzii. Stačí sa orientovať podľa zrozumiteľnej predlohy, milovníčky krížikovej výšivky sa zorientujú rýchlo.