V otroctve nerovnováhy

PRÍBEHY  (o právach, ktoré máme všetci rovnaké, a o šanci, ktorá mnohým, hoci nie vlastnou vinou, vykĺzne z rúk)

Okná sú zase dobre špinavé. Dúfam, že ich stihnem do Veľkej noci umyť, poomínala povinnosť Danu. Nechtiac zavadila pohľadom o chodník ovenčený limuzínami všetkých možných kategórií i farieb. Samozrejme, zase tá malá z vedľajšieho vchodu. Prívesok miestneho dvora. Večne na vzduchu, potĺka sa po sídlisku, upozorňuje svojou drobnou postavičkou na svoju prítomnosť. Už má určite preňúrané všetky skrýše a brlohy pod kríkmi či schodmi. Kam by sa inak učupila, keď začne liať. Dana to vždy neustráži. Zopárkrát ju zavolala k nim domov, prezliekla do suchého a nachovala z toho, čo bolo práve na sporáku. Julka neohundrala, ako neraz tí jej, ale vrátila vždy slušne prázdny tanier. Čert vie, kedy jedla varené naposledy.

o o o

,,Už zase to isté," opáčila Daninu trpezlivosť Miša. Keď sa ti nepáči, nechaj tak, vrátila svojej začínajúcej pubertiačke. Opäť ohŕňa nos, malá sladkosť sa jej máli, najradšej by každý deň zhltla mliečnu čokoládu s arašidmi. Kde mám na to, preboha, brať? Večera, k tomu ovocie a jogurt a ešte uspokojovať aj primaškrtnené jazýčky. Jarino zhltne všetko, padá to do neho ako do vysokej pece, zázrak, že to má kedy spáliť. Ani chalan, ani muž, stále derie kolená i lakte, ešteže si nepotrpí na značkové oblečenie. To by si každý druhý mesiac mohla brať pôžičku. Už to, že musí krotiť Mišu, večne doťahuje školské vzory. ,,Ale, mama, veď to vidno, že si to šila, všetky spolužiačky majú rozšírené nohavice kupované, akoby som vyzerala?" Dana niekedy zatne zuby, alebo sa zmôže na vysvetlenie, tamtí podnikajú, ten pracuje v solventnej firme či reštituoval barák v centre. To je potom ľahko. Neúspešne. Logika u tínedžerky? Dovidenia. Už ju to unavuje argumentovať, veď vám nič nechýba, oblečení chodíte slušne, hladní nie ste, k starkej sa odveziete autom, aj tábor pri mori sme vám s otcom zaplatili. Medzikontinentálne trendy životnej úrovne, ktoré rozožierajú dušičky našských mladistvých, všetko podenkové modly, neprekabáti logikou všedných dní.

o o o

Bože, tá malá sa zase túla po uliciach. Aj v takom vetrisku, že aj Dane sa odnechcelo do obchodu. Vystačia s chlebom odvčera. Julka by hádam zniesla aj bundu, veď len nedávno, čo sa po mesiaci vrátila z nemocnice. Zápal pľúc či čosi podobné, hovorila suseda. Zdalo sa však, že zima jej neprekáža. Kvočala uprostred chodníka a hádzala čosi do kanála. Potom pošklbala trochu vyhúknutej trávy, aby nakŕmila chrobáčika, a opáčila halúzkou dážďovku. Poobzerala sa pre istotu, či nezbadá nejakého vrstovníka, až napokon zakotvila na prašáku, ktorý už mala x-krát popreliezaný. Má vôbec úlohy hotové, napadlo Dane. Aspoň ju mohli dať do družiny, veď to veľa nekoštuje. Miša tvrdí, že Julka chodí zo školy ešte pred obedom, kto ju vôbec nakŕmi? Skoro sirota, otca si nikdy nepoznala, mama sa niekde s pravidelným promile alkoholu v krvi zatúlala. Akási teta z druhej ruky, ktorá Julku pritúlila, nestačí. Na zodpovednosť i na lásku. A deficit starostlivosti nevyplnia sústrastné pohľady žien z okolia alebo darovaný keks, pohár čaju či nenápadné pohladenie. Ani mamy nemajú vždy na rozdávanie.

Dana sa neraz v duchu posťažuje, zažobroní po inom osude. Keď deti hnevajú a nechcú chápať alebo muž príliš dlho mlčí. Večer si potom potajme poplače a na druhý deň vstane z kolien so slnkom aj jej nálada. Vie, že niečo nie je, ako má byť, ale cíti, že mnohé je tak, ako má byť. Muž síce veľa nehovorí, ale ľúbi, a deti, neprístupné akýmkoľvek kompromisom, sa len kvasia. Mladé búrlivé víno, ktoré často spoza zátky vykypí, časom dozreje, vyčistí sa. Pochopia, rozlíšia hodnoty, novú blúzku od zodpovednosti, značkové tenisky od úprimnosti citov. Vie, že ona je tá, ktorá im opatrne, nenásilne musí vysvetliť princípy života. Vždy tak bolo. Muž sa ochotne zriekol akejkoľvek slovnej výchovy, figuroval v domácnosti ako spoľahlivá tichá opora. Je pravda, že v časoch plienkových sa pri domácich prácach vyskytoval častejšie, teraz najradšej vypadne s udicou na ryby. Ale už sa zmierila. Aj deti privykli chodiť s otázkami len za ňou. Vždy si našla čas na rozhovor, nepodceňovala slovíčka zasiate do detskej dušičky. Hoci v poslednom čase akoby jej deti unikali. Predtým lačné po informácii, odmietajú dospelácku múdrosť. Z času na čas sa však podarí zachytiť záujem niektorého z nich, vkladá vtedy do otvoreného srdiečka drahokamy poznania. Keď sú aktuality a niečo nechápu. Alebo keď zbadajú žobráka na ulici, nadrogované dievča v parčíku či rodinku pri smetnom koši. ,,Mamina, veď to je chalan z našej školy," šokovala ju minule Miša. ,,Mamu majú v nemocnici a oni chodia takto po sídlisku." Dane stislo srdce z takej priblíženej chudoby, zaklopala prosbou na interiér svojej dcéry. ,,Nevysmievaj sa mu a nedovoľ inému. Pozri, akí sú čisto oblečení, iba núdza ich prikvačila. Za tú sa nemusí nikto hanbiť, skôr za zlodejinu, podvod, bezohľadnosť. Nemôžeš vedieť, čo sa ti ešte v živote raz stane, v akej situácii sa ocitneš. Z biedy sa nikdy nesmej, neponižuj ju, odsúdeniahodní sú tí, ktorí na ňu pľujú, neschopní klesnúť pohľadom na zem, kde niekto kľačí." Miša pochopila, vzácny to súlad. ,,Nebudem, mama, aj mne je ich ľúto." Potom uložené na sedačke si tíško šuškali drobnôstky zrozumiteľné len im a chichúňali sa ako dve sestry. Večerné žehlenie Dane pripadalo ako návšteva divadla.

o o o

Sama nevie, kedy sa to prelomilo. Nie v reáliách, skôr v nej samotnej. Sklonený mladý muž prosiaci o almužnu, starý muž v ošumelých šatách s paličkou na preberanie smetí a vozíčkom precízne uložených vecí, ktoré už niekto nepotreboval, od videnia známa matka troch detí s najmladším v kočíku, ktorý si už roky odstál v zaprášenej kočikárni. Bežná súčasť mestského centra i jeho sídlisk kompletizuje pravdu o súčasnosti, ktorá tak veľmi pripomína dávno prežité. Bieda, hrôza nemať čím nakŕmiť dieťa, strach zo straty strechy nad hlavou, to už tu raz bolo. Spomínala starká, čítalo sa v učebnici dejepisu či v románoch z prvej republiky. Čenkovej deti, smiali sme sa. Kedysi literárna podoba odstrihnutej minulosti dnes nadobúda opäť reálne kontúry.

Dana vie, že aj tieto podoby života treba prijať. Nie ako nevyhnutnosť, súdenú iným, ale ako potenciálnu formu údelu každého z nás. A zároveň aj ako šancu pre očistu vlastnej duše. Meranej schopnosťou pomáhať. Nevie však, kde sú hranice tejto pomoci. Sama schopná reagovať len na niektoré apely na charitu zájde z času na čas na poštu a pošle na niektoré konto päť či desať eur. Viac nemôže. Alebo sa zľutuje nad beznohým huslistom či počernými školáčkami a dojčiacou matkou z cudziny. Hoci tuší, že ich kasičku zinkasuje vlastný otec niekde za rohom. Ale hádam sa omrvinky ujdú aj im.

Nikdy nezabudne na jednu ženu z bývalej Juhoslávie, ktorá kedysi vyrozprávala svoj príbeh do kamery. Hovorila o tom, ako s dvoma malými deťmi aj s mužom museli utekať zo svojho domu, z rodného mesta, nestihli si pobrať ani najnutnejšie. Dnes je vďačná za posteľ, stoličku pri stole a krajec chleba. A najviac je jej ľúto, že si nestihla pribaliť minulosť svojej rodiny, fotografie rodičov, detí od narodenia, to jej už nik nevráti. Dana vtedy podvedome vytiahla vlastný album, zalistovala v ňom a potom ho nechala po ruke. Nepripúšťa alternatívu vlastnej krajnosti, ale zároveň nechápe nevyhnutnosť osudov na doraz u iných. Nenachádza logiku v pokrivenej rovnováhe spravodlivosti. Tak si tu žijeme. Rozdelení na kontinenty mieru i vojen, na krajiny prepychu a biedy, na byty dostatku a odriekania. V otroctve nerovnováhy, ktorého sa už po stáročia dobrovoľne nevzdávame. Dana vie, že ona sama tento princíp nezvráti, ale aspoň naučí svoje deti neakceptovať ho. Jedna či dve lastovičky síce jar nerobia a svet sa nezmení, ale ten ich let s nadhľadom a schopnosťou dešifrovať krivdu im nikto nevezme.

o o o

Tak som to stihla, skonštatovala Dana spokojná sama so sebou. Údené sa chladí, vajcia farbili s Mišou ešte včera, aj koláč sa jej vydaril. Muž určite niečo súhlasné zahundre a Jarino sa poďakuje dupľou. Možno aj dvakrát. Hádam bude tých drobných pre kúpačov dosť, ak nie, uskromnia sa s čokoládovými zajacmi. Veď sú to ešte len také školácke uchá. Aj okná sa mi podarilo umyť, zadívala sa cez jedno Dana. Ale keď jej cez slnkom vysvietené sklenené tabule padol zrak na chodník, zbadala tam Julku. Stratená záujmu kohokoľvek, len sa tak ponevierajúc, spriadala svoj osudík v samote, akej je vôbec schopná duša nedospelá. A netušila, aký veľký má aj ona nárok na nádej.

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)