Odklínanie pravdy očami, ktoré vidia
PRÍBEHY (portrét známeho slovenského fotografa, ktorý svojím objektívom mapoval život v druhej polovici 20.storočia)
Čo je vlastne dôležitejšie? Že ľudia vnímajú atmosféru jeho fotografií alebo že evidujú aj ich otcovstvo – autora a rukopis jemu vlastný? Patril ku generácii, za ktorej kraľovala (mimochodom ešte stále jej veličenstvo) čiernobiela fotografia. A keď sa kupovali ako technické novinky dnes už vyslúžilci z rodu fotoaparátov. Vraj tými súčasnými, dokonale zdokonalenými, nafotí hocikto, zvykol vravieť. Aj to, že niet zlého fotoaparátu, sú len zlí fotografi. Technickej moderne sa nebránil, dokázal oceniť jej schopnosti našepkávať a uľahčovať, ale aj tak si húdol svoje. Vraj i starou flexaretkou dokáže urobiť dobrý záber. A urobil.
UMELECKÁ FOTOGRAFIA
Kde hľadať počiatok podstaty človeka, jeho schopnosti prihovárať sa ľuďom prostredníctvom hry svetla a tieňa? Hlboko vrastené korene terajšieho "viem, chápem, rozumiem" siahajú do samej mladosti. Akože inak. Vtedy je chuť aj sila hľadať. On si svoj talent testoval viacerými smermi. Na doskách martinského divadla, kde ako profesionál viedol dialógy s kolegami od Tálie – Machatom, Grúberovou, Romančíkom, Hejnou, Krónerom. I v trenčianskom armádnom dome kultúry, kde robil divadlo už od režisérskeho pultu a konferoval či sedával v porote pri nejednej umeleckej súťaži. Až sa mu v tej prevahe krásneho slova ocitol v rukách fotoaparát. Možnosť vyjadriť sa dostáva nové dimenzie, pomaly objavovaná forma prejavu prostredníctvom obrazu sa stáva čoskoro jeho tvorivou dominantou.
Experimenty. Prehry a víťazstvá. Tmavé oko fotokomory, spočiatku zradné, postupne pomáha nájsť adekvátny kontrast či výrez. Zdokonalí dokonalé ženské telo, zjemní krehkosť pohľadu dieťaťa, zdrsní popraskané starecké ruky. Rodí sa umelecká fotografia. Rodí sa fotograf, ktorý si svoje ľudské výhry, svoju mieru pochopenia prekladá do veľavravných obrazov. Na svoje umelecké konto si pripisuje vždy nové plnokrvné momenty, každý akoby život samotný postihnutý v celej svojej podstate.
REPORTÁŽNA FOTOGRAFIA
Jediný logický dôsledok. Keď už nestačí vlastné hodnotenie, keď príde potreba podeliť sa so svojím uhlom pohľadu, potreba konfrontácie, putujú obálky príjemne obťažkané váhou fotografií do redakcií. Sporadické, potom pravidelné uverejňovanie zlomkov jeho tvorby na stránkach Slovenky, Života a iných časopisov napokon vyústi v ponuku. Zo záľuby sa stáva profesia. Vďaka za šancu – k profesionalite už cesta nezarúbaná. Všetko závisí už len od neho. Alebo takmer všetko. Situácia sa totiž odohráva v rokoch šesťdesiatych, ktoré určujú smer a tempo celej spoločnosti, rovnako ako tie jeho. A určujú i charakter jeho fotografií, ku ktorým však pridáva vlastný osobitý rukopis.
Ďalší krôčik poznania. Reportážna fotografia, ktorej už nestačí len ticho sa prihovárať, ona svoju pravdu musí vykričať. A autor, ten určí intenzitu jej argumentov, ktoré reprezentuje výber pravého okamihu. A potom fotografia vypovedá. O tragickom strete človeka a prírody počas veľkej povodne, keď Dunaj odmietol poslúchať, o ťažkej práci taviča, o umeleckom cítení čipkárky, o zodpovednosti chirurga za život i za smrť. Zachytáva momenty dobovo dôležité, ale aj tie menej nápadné. Oko fotografa – reportéra nerozlišuje podľa dôležitosti. Každý obraz je hodný zaostrenia jeho objektívu.
UMELECKO - DOKUMENTÁRNA FOTOGRAFIA
A príde chvíľa, keď človek cíti, že musí ísť ďalej. Koniec chotára neznamená koniec sveta. Stačí stisnúť kľučku a dvere sa otvoria. Rozšíri si svoj záber pohľadu o nové teritóriá nabité novými okamihmi a ľuďmi. Fotograf prekračuje hranice, vníma atmosféru cudzích krajín a hodnotí ju aj cez prizmu svojho objektívu. Cesty služobné i naoko dovolenkové. Jazyky príbuzné i tie ostatné. Čaro Jadranského pobrežia, drsnosť Sibíri, nemecká presnosť a snaha po dokonalosti či rozmanitosť európskeho kontinentu, to všetko je zrazu málo. Túžbu po neznámom napokon naplní indická a egyptská verzia exotiky.
Dokument v umeleckom šate alebo umenie, ktoré sa navždy stáva dokumentom. Dnes už reminiscencie, spomienky na Indiu, vtedy zničujúce poznanie kontrastov a paradoxov tejto krajiny. Architektonické monumenty pyšné pre svoju krásu i hodnotu a hneď vedľa v uličke biedni z najbiednejších. Umierajúci mladí starci, deti zmrzačené vlastnými rodičmi, lepšie tak predurčené na rolu žobráka, matky rodiace v kôpke handier priamo na ulici. Život a smrť na metri štvorcovom. To sa jednoducho nedá nekopírovať obnaženú osudovosť chvíle. Aj keď je to tak ťažké. Byť stále v pohotovosti, nezlyhať ako fotograf, keď už človek vo vnútri len ticho plače a nechápe. Odklínať obrazy správnou clonou a časom a do filmu navždy zakliať pravdu o starom jogínovi, o kráse i zúfalstve indických matiek, o fatálnosti celej atmosféry. Človek niečo stratil, ale fotograf sa našiel.
PUBLICISTICKÁ TVORBA
Koľkokrát sa objavilo jeho meno pod fotografiami uverejnenými v motoristickom časopise STOP? To už nik nezráta. Ani netreba. Dôležité bolo byť pri tom. Pri zrode nového časopisu, pri tvorbe jeho koncepcie. Šestnásť rokov pôsobenia v takto špecificky zameranom časopise určilo charakter veľkej časti jeho tvorby. Nápady, nové rubriky, námety na reportáže, malý kolektív, tvorivá atmosféra, radosť z práce i z jej zmyslu a niekedy pocit nedostatočnej výpovede cez fotografiu vrátili fotografa k jeho prapôvodnej forme vyjadrenia – k slovu. Sadá za písací stroj a píše. O smrti v mene života.
Čo bolo vlastne ťažšie? Potlačiť prirodzený strach, obavy z pohľadu na ľudskú tragédiu v jej najbolestivejších podobách a dívať sa na pokrčené karosérie i ľudí, len okom profesionála? Nie, ťažšie bolo sedieť pri jednom stole s rodičmi, ku ktorým sa už po autonehode nevráti jediná dcéra, s nevestou, ktorá v jeden deň prišla o ženícha, sestru i švagra, alebo s matkou, ktorá musí svoje tri malé deti vychovávať už len sama. Práve vtedy bolo ťažké nepoddať sa smútku a udržať niť rozhovoru. Zostať človekom, ale urobiť zadosť aj profesii novinára. A potom pochopené súvislosti sprostredkovať ďalej. Obrazom i slovom.
Iste, jeho fotografie obleteli svet prostredníctvom plagátov či medzinárodných výstav, jeho prácu ocenili na nejednej fotografickej súťaži, neraz si odnášal niektoré z prvých miest z celoštátnych novinárskych podujatí. Ale to bolo len echo. Pravé okamihy prežíval s večne prítomným fotoaparátom v ruke. Keď ulovil osem nádherných bleskov. Keď pokoril a do svojho objektívu uväznil najvyššie položené Roháčske pleso. Keď pre autentickosť záberu visel na povrazovom rebríku z helikoptéry. Keď sa v ruskej Dolinskej pod jeho nohami zmenil obrovský žeriav na húpačku. Keď ho v egyptskom Karnaku viedli neznámymi uličkami do rodiny vykrádača hrobiek, ktorého ochránil pred zatknutím políciou. Keď so sprievodcom išli nekonečné hodiny púšťou ku kočovnému beduínovi. A vždy, keď fotoaparátom zaklial ten pravý okamih a zároveň odklial pravdu o ňom. Lebo oči, ktoré vidia, to bol FERO SPÁČIL.
Alžbeta Slováková Spáčilová