Keď zapaľujeme sviece na hroboch

HARMÓNIA - SVIATKY A TRADÍCIE   V čase, keď nás zvlhnutá jeseň pomkne do posledných októbrových dní, chystáme sa na sviatky zasľúbené všetkým, ktorí už medzi nami nie sú. V snahe zachovať tradíciu prejavu úcty všetkým milovaným i dôležitým ľuďom nášho života sa ju snažíme zhmotniť do tej najkrajšej kytice či venčeka, ktorý položíme s pietou a so smútkom v srdci na hrob. A nie sme sami. Preto cintoríny uprostred jesene rozkvitnú oceánom chryzantém a zažiaria tisíckami plamienkov blikotajúcich v kahancoch všetkých farieb, tvarov a veľkostí. Tieto zvláštne sviatky okyptené o rozmer veselosti, šantenia a spontánnosti, majú svoje korene pevne vrastené do nášho ročného životného rytmu. Aj preto, že majú i svoju históriu.

História začala pohanskými rituálmi

Začali to ešte starí Kelti, ktorí sa počas tradičného mystického rituálu lúčili s bohyňou leta. Zima pre nich symbolizovala všetko temné, najmä smrť. A tiež obavy, že mŕtvi si v čase zmeny ročných období prídu na zem po nejaké telo na ďalší rok. V obavách o seba preto prinášali obety, rôzne dary, aby si mŕtve duše naklonili a zlých duchov odohnali. V podobných sviatkoch pokračovali aj Germáni, ale aj naši slovanskí predkovia. Bývalo dobrým zvykom dávať k hrobom jedlá a nápoje, ktoré boli určené všetkým mŕtvym, ale aj tým, ktorí sa modlili za duše zosnulých.

Cirkev sviatky napokon legalizovala

Časom po rozšírení kresťanstva sa zmenil objekt uctievania. Už ňou nebola pohanská bohyňa, ale Panna Mária a všetci svätí mučeníci. Cirkev tento pôvodne pohanský sviatok uznala oficiálne v roku 837 a 1. november zakomponovala do svojho kresťanského kalendára ako Sviatok všetkých svätých. Súčasťou cirkevných obradov je spievanie žalmov a zádušná omša. Koncom 10. storočia sa z 2. novembra vyšpecifikovali Dušičky čiže Pamiatka zosnulých. Spomienka, modlitba, prejav úcty, zapálenie sviece, to všetko sú intímne rituály každého z nás pre všetkých blízkych ľudí, ktorí nám už navždy budú chýbať.

redakcia Doma a Rada, FOTO: www.freepik.com