Bol som tu...

PRÍBEHY    (o mužovi, ktorý tu pobudol len krátko, ale svoju stopu zanechal)

Ľudia sa hnevali, ale Matúš za to nemohol. Kolieska na jeho káričke síce škrípali a otravovali okolie, ale vozík už dosluhoval, mal na dýchavičnosť nárok. A navyše, Matúš mal ten zvuk rád. Pripomínal mu hlas hojdačky v lunaparku, kam ich raz v akýsi deň sviatočný kedysi zobrali. Díval sa vtedy na svet lacných atrakcií a kolotočov s otvorenou pusou a lapal jeho chichotavú atmosféru do svojej šesťročnej pamäti. Týždne mal potom farebné sny a ďalších sedem rokov tvrdil, že bude kolotočiarom. Smiali sa mu. Tak si to potom myslel už len potichu. Nepodarilo sa. Ako všetko ostatné. Ale toto bolo Matúšovi ľúto najviac. Teraz si nenávideným zvukom hrdzavých koliesok simuloval pocity šťastia. Ešte prejde jeden blok, to je päť kontajnerov a na dnes padla. Veď už pozbieral zo dvadsať fliaš, a aj ten starý baloniak sa zíde,keď zafúka. Pomyslel si Matúš.

o o o

Matúšovi nechystali žiadnu bledomodrú výbavičku, kolísku s nebesami a izbu s výhľadom na hrad. Jeho matka, už dlhé roky opustená manželom, ktorý sa vyparil ako gáfor kamsi do cudziny pár mesiacov po svadbe, sa hanbila za tehotenstvo vo veku, keď iné ženy vyhľadávajú všetky dostupné informácie o menopauze. Margita dôsledok náhodného stretnutia s neznámym na hodoch schovávala za voľné blúzky a obrovité vesty a ku gynekologičke chodila radšej do okresnej nemocnice než do ich strediska doma. Posledné mesiace rizikového tehotenstva strávila u sesternice, ktorá ešte prilievala olej na negatívny ohník. Načo ti je, stvora božia, decko v tomto veku, keď máš bližšie k penzii než k ohláškam. A ešte k tomu bez otca. Poodtínala by som lekárom, čo ti ho nechali, prsty. Veď som prišla neskoro, vraj by som mohla umrieť, zašveholila Margita.

Keď porodila v bolestiach ako každá iná, bez veľkého rozmýšľania dávno rozhodnutá naškrabala meno pod ortieľ, ktorý potom písal knihu celého Matúšovho života. Vlastnoručne preťala pupočnú šnúru, vzdala sa svojho dieťaťa, vyretušovala ho zo svojho života, nedala láske voľný priebeh, znegovala menovatele spoločnej budúcnosti a obrala sa o jeho dotyky so svetom. Ani meno mu nedala. A nikdy po ňom nepátrala.

Matúša umyli, obliekli, nachovali a dali mu posteľ. A potom ďalšiu. Vymenil ich zo sedem. Vždy v inom ústave alebo decáku. Neosobnú váľandu v neosobnej izbe s erárnou atmosférou. Parené buchty boli rôznej kvality, aj keď podľa jedného receptu varené, no princíp prežívania v podobných zariadeniach zostával rovnaký. Učiteľky si nedokázali rozkrájať srdce na sto dielikov, a preto duše malých čakateľov na život ozajstný zostávali večne hladné. Matúš sa sýtil farebnými snami, farebnými ako balóniky z púte a trpezlivo sa klamal stavom provizória, v ktorom prežil dvadsať rokov svojho beznádejného osudu. Čakala ho posledná tretina, v ktorej nepadali lopty do správnej siete, v ktorej ostatní hráči nedodržiavali pravidlá hry a ktorú Matúš nezvládol. Nenaučili ho.

o o o

Aspoň umy hrniec, keď v ňom ideš zohrievať vodu na kávu, upozornil už aspoň po stý raz Silviu. Matúš nebol náročný, ale už aj jemu niekedy dochádzali nervy. Silviu mal rád, ale niektoré veci mu prekážali. Najmä na čistotu, na tú si veľmi nepotrpela. Keď sa poznali, končila práve učňovku, učila sa za krajčírku. Drobná, tak akurát do ruky, oči tmavšie ako jej vlasy po plecia, zamiloval sa po uši. Keď ich v záhradnom kine zoznámil kamarát a on potom vedľa nej sedel, neschopný registrovať dej akejsi komédie, intenzívne vnímal nežné teplo, ktoré sálalo z jej tela. Silvii sa Matúš tiež zapáčil. Svalmi síce žiadny valibuk, ale zato ani pochábeľ. A nepil, nefajčil ako všetci ostatní chalani. A najmä na ňu hľadel zbožne tak ako nikto doposiaľ. Možno práve on, možno on vráti všetko do správnych koľají, zadúfala nádejou zatratenca, ktorého oddojčili detské domovy.

Tvár mamy si roky nevedela pripamätať, ktosi jej potiahol ufúľanú fotku, ktorú si schovávala vo vrecúšku s pastelkami, malou bábikou a kvetinkovou vreckovkou. Jediná voňala domovom. Bytom, v ktorom bývala. Matne si spomína na záblesky nočných svetiel okoloidúcich áut, ktorých púť po stene sledovala z kuchynskej kanapy. Mama ju tam vždy zašila. Čuš, nech o tebe nevedia, nakázala po každý raz. Vodila si často mužov, ktorí sa nahlas smiali, chrápali i nadávali, nemohla preto spávať. Keď ju odviedli cudzie tety, kŕčovito stískala pod pazuchou svoj batôžtek s detskými pokladíkmi. Bože, aká chudučká, vôbec nevyzerá na päť, zalamovali rukami. Mamu potom dlho nevidela, dostávala len karty k Vianociam, dátum jej narodenín ignorovala. Až ku koncu učňovky prikvitla. Vraj pôjdeš ku mne, bude nám dobre, s dvomi platmi lepšie ako s jedným, aj so zaujímavými chlapíkmi ťa zoznámim. S takými, čo ťa dostali do basy? Vrátila jej Silvia. To si už veľké ilúzie o živote a ľuďoch nerobila. Po tom, čo sa jej najlepšia kamarátka dala na fet, po všetkých podrazoch, ktorými si uhrávali niektorí aspoň minimálne výhody v decáku i po zážitku z diskotéky. Jeden chalan ju zatiahol do akéhosi kumbálku za skladom, nezbadala, že sa pridali ďalší. Vystriedali sa na nej traja, neubránila sa. A mala aj trochu vypité. Neohlásila to, bála sa. Ani necekneš, inak si ťa niekde počkáme, uzavreli gavalieri večierok hrôzy. Zmývala pach cudzích tiel celý týždeň. Až potom ho prestala cítiť. Na diskotéky však odvtedy nechodila.

o o o

S Matúšom Silvii zaihrala nádej. Jemu podobne. Obdobie zamilovanosti však nepremenili na celoživotný duet. Matúš si nedávno vybalil kufor v ubytovni podniku, kde nastúpil ako elektrikár, naveľa tam dovolili bývať aj jeho priateľke. Obaja robili, na chlebík i nové topánky bolo, Silvia si na seba ušila sama. Selanka však dlho nevydržala. Po pár mesiacoch mal Matúš už plné zuby neumytých tanierov a šálok, ktorými Silvia zapratávala umývadlo v kúpeľni. Ani do tej sa nepúšťala. Peniaze sa jej rozplývali medzi prstami, nevedela vôbec nakupovať, vyberala do košíka samé hlúposti a potom týždeň pred výplatou nemali ani na mlieko. Mali smolu, ani jeden z nich nepatril k deťom, ktoré aspoň z času na čas trávia týždeň v cudzej rodine. V decáku dostali všetko ako na tácni v jedálni, okrem upratovania svojho mizivého imania v skrini a ustielania postele poznali život rodinný jedine ak z rýchlika.

Nielen Matúš bol zo vzťahu rozčarovaný. Aj Silviu prestávalo baviť starať sa o nejakého chlapa a počúvať pritom večne výčitky, že zase čosi neumyla či opäť nechala bordel v predsienke. Vlastne ani Matúš samotný sa jej už tak veľmi nepáčil. Bol úzkostlivý, stále sa čohosi obával, nič nevybavil, všetko odkladal, hádam v tejto nocľahárni chce kysnúť do konca života. Keď jej napokon šéf, ženatý pupkáč s dvoma dospievajúcimi deťmi navrhol, že ak bude dostatočne milá, môže sa nasťahovať do garsónky, ktorú drží pre staršieho syna, ani veľmi neuvažovala. Zbalila si svojich päť slivák a bez bolesti v srdci odišla. Naopak, odľahlo jej. Matúš si však poplakal. Silviina zrada ho zranila a on tušil, že tak skoro už niekomu neuverí.

o o o

Ďalšie tri roky viedli Matúšov osud strmhlav dolu. Ako na ruskom kolese. Jeho fabriku zrušili, napokon musel odísť aj z ubytovne. Našiel si inú robotu, ale o pár mesiacov sa prišlo na rozkrádačku a dvaja dobráci zo skladu namočili aj jeho. Z trestného oznámenia napokon síce nič nebolo, ale o pár dní držal v ruke výpoveď. Potom už bral všetko, čo prišlo. Aj lopotu pri lopate. Neplatili zle, ale prestalo sa stavať, roboty bolo stále menej. Matúša už na úrade práce dobre poznali. Rovnako na sociálnom. Vždy akosi pomohli. Poradili či dali adresu na nocľaháreň. Byt? Na ten môže zabudnúť. Dokonca ani v sociálnej ubytovni sa preňho pár štvorcových metrov nenájde. Prednosť majú rodiny alebo matky s deťmi.

Keď ho oslovil akýsi somrák v staničnom bufete, kam chodieval na polievku, žil už štyri mesiace z podpory. Chodil si po ňu sám na poštu. Poštárka by ho nenašla, prespával, kde sa len dalo. Ten chlapík ho zaviedol medzi svojich. Medzi znôšku stratených duší, vydedencov, ktorých osud nikoho nezaujímal. Smolili svoju každodennosť z handier, puknutých tanierov a šálok bez ucha, vytiahnutých z kontajnerov, a potvrdzovali si svoju existenciu každou ušúľanou cigaretkou či glgom lacného vína priamo z fľaše. Matúš zostal. Vyprahnutý vymenil samotu za kontakt s človekom. Istý čas to fungovalo, ale čoskoro sa mu život v tejto komunite prestal páčiť. Tlačili ho k múru, neustále podsúvali poloprázdne fľaše, kradli nahonobené drobnosti a zapáchajúce ovzdušie nabíjali výbuchmi nezvládnuteľnej zlosti. Po bitke, keď jeden z nich vytiahol na suseda nôž a zafarbil deravý matrac na červeno, Matúš ušiel. Našiel si akúsi chátrajúcu stavbu, schúlil sa v jednom kúte do klbka a lapal dych života, ktorý sa z neho pomaly vytrácal.

Barabizňa sa stala jeho novým domovom, jeho útočiskom. Zázrakom inými zatratencami neobjavená schovala Matúša i jeho sny do svojej nehostinnej atmosféry a milostivo mu udelila azyl. Zvykol si na samotu a prijímal ju ako sviatosť, nie ako trest. Každé ráno vyrážal na pracovnú smenu, udelenú dobrovoľne sebe samému, a s káričkou prešiel pár blokov. Orientoval sa fintami. Vedel ako dočiahnuť na dno kontajnera, ak bolo za čím, vyňuchal, keď sa niekto po upratovaní zbavil starého šatstva, ulovil vždy toľko fľašiek, aby mu vyšlo na poživeň. S dokladmi dávno stratenými prestal chodiť na úrady, ktoré ho bez nich neakceptovali. Svet naň zabudol. Aj on ho prestal potrebovať. Len z času na čas doň omočil aspoň jedinký prst. Prehodil pár slov s dieťaťom, pohladil zatúlaného psa alebo ticho pozoroval virvar medzi maringotkami a kolotočmi, ktoré sa pravidelne u nich na sídlisku roztiahli.

V tú poslednú zimu prituhlo. Predulo skelet nedokončeného hotelíka, neposkytol svojmu zverencovi dostatočnú ochranu pred mrázikom. Žiadnym z rozprávky, ale takým, čo pichá bolestivo ako ostré ihličky do kože. Až kým neotupiete a nezaspíte tunel, ktorým sa navždy odchádza. Matúš sa pobral sám, po špičkách, nenápadne ako žil. A nechal veci svojho života osirelé. Keď Matúša na začiatku jari našli, nevedeli mu prísť na meno. Ale pochovali ho ako človeka. Za erárne. Ani hrobár netušil, komu stelie lôžko. Že je to Matúš. Nechcený, nemilovaný odsníval si krátku návštevu na svete, ktorý jeho prítomnosť veľmi neregistroval. Ale nesporne, napriek všetkému, bol tu.

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)