Ako kýchať na verejnosti

HARMÓNIA - STOLOVANIE A ETIKETA    Nastal čas chrípok a nádchy a rovnako mnohých ukašľaných a ukýchaných faux pas na verejných miestach, kde sa vyskytuje plno ľudí. Čo si vlastne môžeme dovoliť v spoločnosti, keď už nás postihol kašeľ alebo sme prechladli?

Berme ohľad

Zásadou je, že v takomto období, keď náš organizmus nie je v pohode, pretože sa podobnými prejavmi potrebuje zbaviť vírusov, by sme sa mali zdržiavať v domácom prostredí alebo aspoň úplne vylúčiť návštevu kina či divadla. Ak nemáme horúčku a okrem podráždenej sliznice v nose nás inak nič nebrzdí v pracovnej aktivite, nemusíme si hneď vypísať dovolenkový lístok, no určite by sme mali brať ohľad či už na kolegov alebo spolucestujúcich v autobuse. Kýchaniu a kašľaniu asi ťažko zabránime, ale vždy by sme mali podobné fyziologické prejavy robiť s vreckovkou alebo dlaňou na ústach. Jednak nebudeme tak hluční, nevhodné zvuky stlmíme a zároveň znížime riziko šíriacej sa kvapôčkovej infekcie. Častice sekrétu cválajú rýchlosťou až 160 km za hodinu a zasahujú tak ľudí do vzdialenosti 3 až 5 metrov. No ak už má niekto nutkavý pocit kýchnuť, podľa odborníkov by ho nemal tlmiť. Energia, ktorú pri tejto činnosti organizmus vyvíja, sa totiž pri potláčaní otočí smerom dovnútra a mohlo by dôjsť k poškodeniu sliznice. Po kýchnutí je na mieste ospravedlnenie spoločnosti.

Bez vreckovky ani krok

Smrkať na verejnosti sa môže, ale za dodržania určitých princípov správania:

• Táto činnosť by mala byť diskrétna, čo najmenej hlučná. Ak máme problém zbaviť sa hlienov, odídeme niekam bokom alebo na toaletu, minimálne si nos vyfúkame otočení, aby sme vytvorili aspoň čiastočné súkromie. Aj v tomto prípade nezaškodí stručné ospravedlnenie Prepáčte alebo Ospravedlňujem sa.
• Používajme radšej čisté papierové vreckovky, ktoré hneď bez skúmania obsahu odhodíme do koša alebo schováme do vrecka či do kabelky. Prevracanie už používanej pokrkvanej textilnej vreckovky v blízkosti iných ľudí je maximálne negustiózne.
• Ak sa však chystáme do Ázie alebo Kanady, na smrkanie na verejnosti zabudnime, je tam totiž zakázané.

Nezaškodí trochu histórie

Vzťah minulých generácií ku kýchaniu bol dosť kontroverzný. Sprvoti považovali tento fyziologický úkon za dielo diabla, ale neskôr pochopili, že je to prejav očisty nášho tela. A v 16. storočí povýšili tento prirodzený ľudský prejav dokonca na liečebnú metódu. Fáma o zázračnom kýchaní vznikla po tom, čo Katarína Medicejská dostala od francúzskeho vyslanca do daru prášok do nosa, z ktorého sa rozkýchala tak silno, že sa zbavila chronickej migrény. A odvtedy začali v tabatierke nosiť šňupací prášok všetci Európania. Kýchanie sa v tom čase akceptovalo aj v prípade, že vás niekto osprchoval svojím sekrétom priamo do tváre. Ešteže sa princípy spoločenského bontónu zmenili.