Bez kúpeľne a s výhľadom na hrad
PRÍBEHY (o starej pani, ktorá s nostalgiou spomína na Bratislavu svojej mladosti)
Už sa to nebojím priznať. Bez pocitu viny, že si zbytočne pridávam roky. Som doslova a do písmena stará Prešpuráčka. Potvrdené rodným listom i pompéznou oslavou, ktorú mi k deväťdesiatke pripravili moje dve deti a sedem vnúčat, štatistiku pravnúčat nechávam na mladšie ročníky. Aj tak sa opakovanými pokusmi o manželstvo primiešalo do rodinnej liahne i zopár nevlastných mláďat a ja v tom pomaly strácam prehľad. Polovica príbuzenstva žije v zahraničí, poniektorí dokonca za veľkou mlákou. Preto na mojich okrúhlych narodeninách neboli zďaleka všetci, poznám ich len z fotografií. Človeku sa tie cudzie mená pletú, aj moja dcéra je nešťastná zo zástupu detí synovcov a neterí, ťažko ich rozoznáva. Iba môj syn, ktorému po troch manželstvách prináleží rodovo väčšina nášho početného potomstva, si z toho figu robí. Nakoniec, ako vždy. A občas ho podozrievam, že si naschvál vybral manželky z rôznych kontinentov. Má teraz dva rodinné satelity, ktoré aj bez neho v pohode fungujú vo Švédsku a v Amerike, posledným sa konečne pripútal k rodnej zemi.
Svetobežník jeden. Pochodil za mladi pol sveta. Ale to som zavinila ja. Vždy som deti súrila k štúdiu jazykov. Dcére sa veľmi nedarilo, technický typ po tatkovi, slovíčka sa jej z hlavy rýchlo vysypali, prízvuk mala príšerný. Po pár pokusoch sme ju prestali trápiť, radšej sme s mužom privolili astronomický krúžok. Ale synovi to šlo výborne, na jazyky mal hlavu ako nafukovací balón, zmestili sa mu do nej štyri svetové. Po vysokej sa o neho pohádali dvaja riaditelia z ministerstva zahraničných vecí, napokon upísal dušu diplomacii. Bola som na neho patrične hrdá. Kým nezačal komplikovať život svojim partnerkám. Ale kariéru si vybudoval slušnú. Vždy hovorieval, mama, to je tvoja zásluha, to preto, že si mi nedala za mladi dýchať. Po škole chodil k dvom súkromným učiteľkám, dusili ho niekoľkokrát do týždňa. Pre mňa to bola samozrejmosť. A ako pre rodenú Bratislavčanku priam nevyhnutnosť. U nás doma sa hovorilo po slovensky, nemecky i maďarsky, strýko ešte domaľoval jazykovú paletu ruštinou a starká francúzštinou.
Bože, kde sú tie dávne časy. Stratené nenávratne v minulosti, občas vylovené našou pamäťou, pripamätúvajú sa vôňou koloritu predvojnovej Bratislavy. Prežívala som ich intenzívne ako každý mladý človek, večne platonicky zamilovaná do niektorého z mladých fičúrov z korza, ktoré sme merali každé nedeľné popoludnie. Patrilo k nemu aj obzeranie výkladov. Utkvel mi navždy najmä jeden. Až sa mi zastavil dych, keď som ho prvý raz zbadala, ešte dnes cítim krátke zovretie v hrudi z tichého úžasu nad jemnou a harmonickou výzdobou. Ten aranžér musel byť virtuóz. K rozviatej nočnej košeli broskyňovej farby jednoducho postavil repliku malej broskyne obsypanej májovými kvetmi. Chodila som sa na ten malý zázrak aj so zvyškom Bratislavy dívať denne. Ten obraz mám stále pred očami a je pre mňa symbolom dokonalej krásy dodnes. Aj zopár ďalších výrazných momentov sa mi vytrvalo premieta ako repríza obľúbeného filmu. Napríklad kúpalisko pred hotelom Devín s dreveným pontónom a so sieťou pod vodou, aby nikto v silnom prúde neodplával. A tie úžasné nedeľné koncerty v záhrade za Grassalkovichovým palácom a ľudové zábavy pri ringišpíli, petržalskom kolotoči. Ku šťastiu stačilo aj poprechádzať sa popod Michalskú bránu a potom zájsť na zákusok do cukrárne Meyer, na kávičku do Aucafé alebo na obed do Saigonu. A ktorí malí na to, odviezli sa električkou do Viedne. Kto nie, urobil si výlet na Železnú studničku a pešo zašiel až na Kalváriu s krčmou Peklo, kde vždy vyhrával starý verklikár. Tam chutilo pivo najlepšie. Vlastne všade sa chodilo po vlastných a všetci sa zdravili. Či už po slovensky, po nemecky alebo po maďarsky. A rovnako srdečne.
C´est la vie, už sa to naozaj nedá vrátiť späť. A odvtedy sa navyše už toľko, naozaj toľko stalo. Vždy ma však napadne, že som šťastný človek. Patrím ku generácii, ktorá síce pretrpela vojnu, ale zároveň vlastným životným tempom držala krok s obrovskými premenami. Stíhala som všetky. So všetkými radosťami i starosťami. Iba na tú dnešnú mi už dochádza dych. Počítač a ten novodobý výmysel internet, kde každý každého ohovára a osočuje, naozaj nemusím. Na písanie mám kufríkovú remingtonku alebo ruku, ešte sa mi netrasie, a namiesto nezmyslov o nepodstatných ľudkoch si radšej prečítam román Pani Bovaryová alebo Malé ženy. A teším sa, že ešte môžem vychutnávať atmosféru Bratislavy, kde som žila celý svoj život. Aj keď poriadne premenenú. Občas ma zaskočí, keď miesto lekárne vojdem do zlatníctva a príde mi ľúto, že sa stratili všetky galantérie s metrovým textilom a pekárničky s čerstvými, široko - ďaleko rozvoniavajúcimi pletenkami. Pripúšťam, i nemálo dobrého sa stalo. Moja rodná sa rozrástla. Spráchnivené domy rozobrali, na zachovalých urobili nové fasády, takže staré uličky sa pozviechali, a ako kurence z vajíčok sa vylúpli aj nové domy. Až oči prechádzajú, hotová paráda. Už to však nie je mesto mojej mladosti, mesto najvlastnejšie. Také komorné s domcami na periférii a s pavlačovými barakmi v starom centre s bytmi bez kúpeľne a s výhľadom na hrad. S pokojnou idylkou Konventnej ulice, raja pre mestské detváky, ktoré sa tu po ceste preháňali na kolobežke, veď áut bolo ako šafranu. Z jej pôvodných gaštanov nezostal ani jeden a aj krčma Fajka vychýrená domácimi polievkami sa musela pratať pre banku. A spolu s ňou mnoho iných relikvií starého mesta, ktoré vydržali stáročia a zrazu zavadzali.
Dnešné centrum už ledva poznávam. Vzdalo sa známych obchodíkov, obľúbené cukrárne a tradičné kaviarničky vystriedali nové neznámych názvov. Ale napriek všetkému sa po ňom rada prechádzam. Chodím pomaly a opatrne ulicami a do asfaltu vyťukávam paličkou morzeovku môjho kroku. A občas predsa len zavadím o zvyšok starého obrubníka či pár metrov pôvodných dlaždíc. Akoby som si na moment siahla na vzdialenú minulosť a ona sa klamlivo stala na zlomok sekundy prítomnou. Vtedy sa mi cnie najviac.
Alžbeta Slováková - Spáčilová
(FOTO: pixabay)