Autorka, ktorej sa recepty najprv snívali

PRÍBEHY    (zo života slovenskej nestorky v oblasti gastronomických publikácií)

Nie, to sa dnes už, fakt, nenosí. Kuchárky, kucháročky ako z niekdajších storočí nielen pre povinnosť. Motivované apetítom manželov a synov s radosťou vymýšľali vždy nové jedlá. A ochotné po umytí riadu špinili vzápätí ďalší, ak bolo treba. Rezance prácne vyvaľkané, knedľa vlastnoručne vymiesená či poctivo uvarený puding, gastronomické perly s príchuťou čias minulých. Rovnako gazdinky, ktoré skáču cez plot po jediné pierko, zápästie trýznia pri ručnom šľahaní krémovej plnky, zásteru si fúľajú múkou pri slivkových knedliach, zručne naťahujú štrúdľové cesto veľké ako námestie a do kapustových halušiek dávajú celú dušu. Varenie ako každodenná modlitba. S vyšívanou dečkou nad sporákom namiesto kachličiek a s reklamným letáčikom s otrepaným sloganom "Sana, vlastná sestra masla". Roky päťdesiate ako zo starého filmového žurnálu.

o o o

Mária inak nevedela. Videla tak u starkej i u mamy, šliapala cestičku vychodenú predošlými generáciami. Pre ženu zasľúbenú rodinnému životu bola všetka tá námaha samozrejmosťou, chlebíkom každodenným. Veď to robila pre svojich. Aby bolo do taniera až po okraj, aby muž s prázdnym žalúdkom zbytočne nehundral a aby boli deti sýte. A navyše domácou stravou, tá sa ráta najviac. Pre zdravie i pre spomienku, veď v detstve sa chuťové poháriky štartujú na domácke makové buchty či kapustnicu, ktorej typický šmak potom všetci po celý život hľadajú a len občas nachádzajú. Ak ich to mama nenaučila. Pre Máriu súčasť životného štýlu. Iné sa vykrúcali na miestnej zábave, ona pomáhala doma, najradšej pri sporáku, každý nový recept zapisovala do pamäti, ostali tam už navždy. A potom ako dobrá dcéra niesla pochodeň typickej rodinnej kuchynskej arómy, z ktorej dávala ochutnať nielen svojim najbližším. Tak bolo zapísané v knihe jej osudu.

o o o

Svojho Jozefa stretla Mária na železničnej stanici. Možno sa tak hneď nezdalo, ale napokon osudová chvíľa pre oboch. A po troch rokoch známosti všetko, ako má byť - svadobný pochod a šťastie mladomanželov, aj keď kvapku pridusené poslednými dychmi vojny. Onedlho našli nový domov v hlavnom meste, Jozefovi ako kníhkupcovi ponúkli dobrú prácu. Neskôr sa pošťastil aj vlastný byt a ešte vlastnejšie deti, bolo pre koho skúšať mamine recepty. Máriu neťahalo von medzi ľudí. Domáce prostredie bolo dôležitejšie než ostatný svet, stačilo na predstavu o šťastí. Overovala si ho každodennými víťazstvami. Krehkými rezmi, sviatočnou tortou či kysnutou bábovkou.

o o o

Až jedného dňa otvoril Jozef Pandorinu skrinku. Vyprovokoval rozlet, ktorý kdesi hlboko driemal. Navrhol, aby svoje recepty dala na papier, poriadnej kuchárskej knihy vtedy nebolo. Naveľa sadla a písala. Svoje recepty i tie odpočuté, ale s domysleným postupom a gramážou a vždy preverené. Stovky maškŕt na vlastnom sporáku a vo vlastnej plynovej rúre stvorených s poctivosťou klasickej kuchárky. Susedia mali radosť. Keď naraz i štyri vône objali celý vchod, vedeli, že z dobrôt sa ujde aj im. Týždne, ba mesiace lopoty. A k tomu fotenie múčnikov, domáca pani podsúvala svoje krištáľové podnosy a vyšívané dečky. Na aktuálnu nôtu doby. Plno riadov, rozhádzaný byt a finalizovanie, ktoré sčasti paralyzovalo rodinný život. Až vstal Fénix z popola – prvá kuchárska kniha múčnikov. Nie v profesionálne vybavenej reštaurácii interhotela zrodená, lež v bežnej kuchyni s klasickým kredencom uvarená a upečená. Písal sa rok 1956.

o o o

Bola šťastná, ale zároveň sa bála. Čo ak nebudú ženy podľa jej kuchárky vedieť napiecť, niečo im nevyjde, aj potraviny vyjdú navnivoč. Proroctvo sa nenaplnilo. Recepty jej zákuskov a koláčov opáčili ženy i na najvzdialenejších kopaniciach. Slovenský bestseller tej doby. Začítal sa doň aj spisovateľ Ladislav Mňačko. Na návšteve u nich doma priznal, že v nej veľmi rád listuje. Ocenenie nevídané, od majstra slova. A Mária svojím autorským rukopisom, ktorý sa študoval najčastejšie v kuchyniach, budila rešpekt u iných žien. Keď zavítali k priateľom, manželky varili vždy s trémou. Vraj, čo len povie Mária.

o o o

Kniha sa dočkala aj ďalších vydaní. A potom prišli i nové ponuky. Mária vždy tvrdila, že variť je ľahšie ako piecť, to bol väčší relax. Nikdy však nehľadala jednoduché riešenia, výzvou pre ňou ako autorku boli náročnejšie projekty. Nielen novinky, ktoré sa v slovenskej kuchyni ešte celkom neudomácnili, ale aj klasické receptúry bývali tvrdým orieškom. Pre riziko, že šikovné ženy, ktoré sa v kuchyni vedeli zvŕtať, možné nedostatky rýchlo odhalia. Opäť zbytočné autorské obavy. Po jej špeciálnych vydaniach jedál zo zemiakov, zo sóje, pripravených na grile či receptov starej mamy sa na pultoch len tak zaprášilo. Knižné vydavateľstvá sa predháňali žiadosťami o spoluprácu. Pritakala, len keď stíhala. Pretože Mária si to nikdy nezľahčovala, bola vždy dôsledná nielen pri samotnom varení, ale aj v základnej kuchárskej stratégii. Nekamuflovala, lež každučký nový recept dôkladne pripravila. Aj s ohľadom na správnu výživu. Až potom s detailným rozpisom množstva vybraných potravín dusila, vyprážala, piekla v alobale či varila v tlakovom hrnci. Popularizovala vždy pestrú a vyváženú stravu. Cícer, strukoviny, iste. Ale i mäso malo v jej skladbe receptov dôležité miesto. Pre lepší rozhľad skúsila aj cudzokrajné chute, ale preferovala slovenskú kuchyňu. Je bezkonkurenčná, hovorievala. Ani prisladká, ani ostro štipľavá či nudne jednotvárna. Taká akurátna.

o o o

Z času na čas oľutovala, že znovu podpísala zmluvu. Keď súril termín, visel nad ňou ako Damoklov meč, ktorý tlačil, omínal. A niekedy sa aj zaprisahala, že takto sa trápi už posledný raz. Ale potom jej nedalo a znovu sadla za písací stroj. Aby navždy zaznamenala recept, ktorý sa jej predošlú noc sníval. Prichádzali pravidelne. Pre Máriu doslova požehnaná inšpirácia, priam dar od Boha. Všetky jej sny o nových podobách vybájenej chuti, ktoré neskôr vkĺzli do stoviek domovov. A v niektorých sa udomácnili navždy. Ako jedlá a voňavá pýcha domácej panej, odmena maškrtným rodinným jazýčkom. Keď si zaslúžili.

o o o

Ako sa jej blížila osemdesiatka, už sa okolo sporáka toľko nekrútila. Však si už svoje odvarila. Stovky, ba tisícky receptov porodilo takmer dvadsiatku kuchárskych kníh a za kopec stolových kalendárov pre gazdinky. A vďačných čitateľov, ktorí vždy poďakovali expresne vypredaným nákladom. Vlastne si veľmi neuvedomovala všetku tú slávu, na ktorú ani nikdy nečakala. Mária najradšej vymýšľala novátorské až priekopnícke recepty a bola rada, keď chutili. Príznačne skromná, vždy prekvapená dlhým radom záujemcov, ktorí si ho trpezlivo odstáli pri krste každej novej publikácie, voňajúcej tlačiarenskou čerňou. Pre podpis originálnej, výnimočnej autorky, ktorej gastronomickým majstrovstvom sa potom inšpirovali celé roky.

A možno najpríjemnejšiu spomienku v nej zanechal náhodou vypočutý rozhovor dvoch žien pri pulte v kníhkupectve, ktoré sa úprimne zaradovali jej čerstvo vytlačenej kuchárke a nešetrili chválou jej receptov. Nie, Mária sa nepriznala k vlastnému menu, neprihovorila sa. Skôr zahanbená, že by ju niekto mohol poznať, v chvate odišla. Utiekla do svojej kulinárskej svätyne, do vlastnej kuchyne, kde sa len tak sama pre seba potichu bez okázalých fanfár tešila.

(Inšpirované životným príbehom Márie Hájkovej, známej slovenskej autorky kuchárskych kníh, prekladaných často do cudzích jazykov, z ktorých niektoré receptúry boli zaradené aj do výnimočnej svetovej kuchárky s autormi najzaujímavejších jedál zo všetkých krajín a svetadielov. Svoje recepty, tie jednoduchšie i tie z rodu par excellence, učila svet viac ako 50 rokov.)

Alžbeta Slováková - Spáčilová

(FOTO: pixabay)