Žiadne kresťanské, lež cirkevné

Všetci neposlušní rebeli, ktorí sa búria a neakceptujú šéfove príkazy, dostávajú po nose. Podobné sa stalo slovenskému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi, ktorý sa znepáčil najvyšším hodnostárom cirkvi. Už pár dní vibrujú správy o jeho odvolaní, o zbabelosti Konferencie biskupov Slovenska vysvetliť dôvody, ale i o prejavoch nespokojnosti bežných ľudí kresťanskej viery i tých ostatných s touto nezvyčajnou situáciou. A cirkev zaryto mlčí, len občas vypustí bublinu, ktorá významom spľasne ako tá mydlová. Je to akoby nás niekto posotil do minulosti. Keď biskupi kontrolovali rozhodnutia veľmožov, keď kardináli splietali intrigy na kráľovských dvoroch a fušovali ministrom i vládcom do politiky a keď pápež rozhodoval, ktoré šľachtičné majú právo zasadnúť na manželskom stolci vedľa kráľov a cisárov. Vtedy sa proti pokryteckému, kresťanskej viery nehodnému, smerovaniu cirkvi ako jeden z mála postavil Ján Hus a nakoniec bol upálený. I Bezák svojimi pokrokovými názormi, v ktorých demaskuje cirkev a piliere jej filozofie, pripomína jeho osud a jeho spravodlivé ťaženie. Zatiaľ ho síce nikto neupaľuje, ale verejnému pranierovaniu ho vatikánske kruhy vystavili. O jeho odvolaní z vedenia Trnavskej arcidiecézy sa píše ako o výnimočnej udalosti i vo svetových médiách, celkovú pravdu však cirkev zatiaľ úspešne zahmlieva. Hoci u nás na Slovensku si už aj vrabce čvirikajú, že sa tak udialo na podnet Sokola, slovenského arcibiskupa z iného rodu, ktorý sa napriek farizejsky deklarovanej pozície pokorného veriaceho človeka mal dopustiť finančných machinácií v hodnote státisícov eur, na čo práve Bezák upozorňoval.

Ako vždy, keď sa to katolíckej cirkvi hodilo, aj teraz svoj problém vyriešila rýchlo, respektíve ho expresne zamietla pod stôl. A zabila jednou ranou dve muchy. Odstavila od veriacich rebelského cirkevného hodnostára a podržala toho servilného, veď boh vie, ako je to s pohybom peňazí na jeho 50 utajených účtoch. Vatikán vie skutočne rázne zasiahnuť, keď mu ide o majetky alebo keď mu niekto šliape do svedomia a odhaľuje zatuchnuté dogmy, na ktorých postavil svoje fungovanie. Tak to bolo za križiackych výprav, ktoré cirkev organizovala v mene božom na posilnenie svojej moci, a je to tak aj za súčasného pápeža. Ratzinger je, ako sa zdá, dobrým vartášom skostnatenej cirkevnej hierarchie, ktorá už dávno nežije osudom poslušných božích ovečiek. A je aj osvedčeným strážcom ortodoxných myšlienok, ktoré šíri cirkev nielen z kancľa, ale aj cez médiá vrátane internetu. Pozíciu pokory pred bohom prenechávajú vysokí cirkevní funkcionári pokojne miliónom svojich veriacich, ktorí im príspevkami a dotáciami zabezpečujú stály a najmä mohutný tok peňazí do Vatikánu. A tak sa obrovský majetok nadobudnutý za stáročia špekulácií a politických manipulácií naďalej zveľaďuje. Aby bolo na udržiavanie honosných sídiel v centre Ríma, na prevádzku demagógiu šíriacich novín i rozhlasovej a televíznej stanice, na zlaté rúna katolíckych hodnostárov, na dovolenku pápeža (?), jeho cesty či skôr cirkevné výpravy po svete i na pohodlie desiatok božích sluhov, ktorí sa starajú o luxus celého vatikánskeho top manažmentu. Nikto z nich neprežíva ekonomickú krízu a nikoho netrápi ani starosť o rodinu či stres zo straty zamestnania. Tieto problémy zostávajú za vysokými múrmi paláca, v ktorom panuje stredoveký rytmus bytia. Pravdu povediac, nezávidím im. Najmä tú snahu neutopiť sa v mori intríg, ktoré Vatikán zaplavilo. Ale asi im to za to stojí pre mamonu, pre existenčnú istotu i pre kariéru, aj keď spornú, pretože sa pestuje v uzavretom spoločenstve.

Jedno je však isté. Nech sa katolícka cirkev akokoľvek snaží pasovať za šíriteľa pravdy a čistých myšlienok, už dávno nebol pápež tak málo pápežský. Ba zdá sa mi priam zradou na samotnom Kristovi, že sa tomuto generálovi vo fialovej sutane chodia klaňať s pietou a bozkávať mu ruky tisíce ľudí. Pritom je to len človek z mäsa a kostí, žiadny poloboh, iba služobník jednej megalomanskej organizácie. Ani ako dobrý manažér nefunguje, iba udeľuje príkazy podobné, akým bol ten posledný v súvislosti s arcibiskupom Bezákom. Je to však v intenciách jeho životopisu, veď počas druhej svetovej vojny bol členom vojenskej fašistickej organizácie Hitlerjugend a neskôr príslušníkom pomocnej protileteckej jednotky, kde platil rozkaz, aj ten absurdný. Zabúdajú vari všetci veriaci na tieto nie nepodstatné prvky charakteristiky ich pápeža. Urobila z nich cirkev naozaj len slepo veriace a naivné bytosti bez vlastného názoru. Alebo si konečne ako osobnosti povedia nahlas, čo sa im nepáči, pretože im už niekto svojím pohľadom na svet prinavrátil zrak? Či si zase šatku, ktorú im pomáhal sňať aj arcibiskup Bezák, založia späť na oči?

Alžbeta Slováková - Spáčilová