Zdraví a nemocní dnes i v minulosti

Zdravie a krása – K vitalite a zdraviu

Sme zdraví najmä do takej miery, aký štýl života si zvolíme. Aj to je hlavné posolstvo Svetového dňa zdravia, ktorý si pripomíname každý rok na jar, presne 7. apríla.

Už od roku 1950 slávi Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) 7. apríla dátum svojho vzniku. Ale zároveň každý rok upozorňuje na riziká, ktoré zhoršujú štatistiky zdravotných problémov celej populácie. Tento rok sa nesie v duchu hesla „Bezpečné potraviny od farmy až po tanier“, pretože nekvalitné produkty môžu byť zdrojom nákazy alebo nebezpečných látok, ktoré zvyknú odštartovať vážne, často chronické, ochorenia. WHO svojimi výzvami a projektmi apeluje aj na všetky ostatné momenty v  spoločnosti, ktoré môžu skomplikovať alebo zlepšiť zdravie obyvateľov jednotlivých krajín či celých kontinentov. V živote predošlých generácií podobný strážca svetového zdravia z pochopiteľných dôvodov absentoval. A zdravie populácie sa v minulých storočiach podľa toho aj vyvíjalo.

Choroby staroveku...

... súviseli tiež so životným štýlom. Podľa historikov z oblasti medicíny nemali prví obyvatelia karpatskej kotliny ľahký život. Žili síce v panenskej prírode, teda v zdravom životnom prostredí, ale mali skromné podmienky na bývanie a prežívali aj roky núdze, ktoré sa na ich kondícii podpísali často podvýživou. Ako lovci a zberači a neskôr roľníci ťažko pracovali, preto ich postihovala artritída a choroby kĺbov. Keď začali chovať zvieratá, do ich životov vstúpila tuberkulóza a iné prenosné choroby.

Kontrasty bohatstva a chudoby...

... v neskorších storočiach si brali svoju daň. Biedne podmienky a zima boli príčinou podvýživy chudobných, oslabený imunitný systém sa stával preto ľahkou korisťou pre baktérie a vírusy. Tieto vrstvy obyvateľstva trpeli často tuberkulózou ako nevyliečiteľným a vysoko infekčným ochorením pľúc, s ktorým si poradil až penicilín objavený v roku 1929. Častým problémom bola aj dyzentéria, brušný a škvrnitý týfus, chrípkové epidémie a trachóm, infekčné ochorenie očí, ktoré viedlo k slepote. Naopak príslušníci šľachty alebo obchodníci žili vo vykúrených domoch a v jedle sa nemuseli obmedzovať, čo však paradoxne mávalo fatálne dôsledky pre ich zdravie. Od bežných zažívacích ťažkostí až po dnu spojenú s krutými bolesťami dolných končatín, ktorá mohla končiť odumieraním tkaniva a napokon i amputáciou nohy.

Stredoveké epidémie moru...

.... boli asi najväčšou tragédiou najmä pre obyvateľov Európy, ale aj logickým dôsledkom úrovne života v tamojších mestách a obciach. Mestá nemali vyriešenú kanalizáciu či odvoz smetí, ulice boli plné splaškov a špiny. Ľudia na vidieku zase žili v malých nevetraných priestoroch v  blízkosti domácich zvierat, pitná voda v studniach bola kontaminovaná. Epidémie sa preto po Európe šírili veľmi rýchlo a navyše v pravidelných intervaloch. Po vypuknutí cholery či moru zomierali vždy desaťtisíce ľudí. V priebehu 14. až 18. storočia sa počet obyvateľov tohto kontinentu zredukoval až o tretinu. Príčinou čiernej smrti, pretože ochorenie sa prajavili čiernymi vredmi, boli baktérie, ktoré napadli lymfatický či tráviaci systém alebo pľúca a spôsobili v konečnej fáze rozpad vnútorných orgánov a masívne krvácanie. Ešte v 19. storočí ľudia zomrelo na Slovensku 50-tisíc ľudí pri epidémii cholery.

Infekcia sa šírila aj vďaka nízkej vzdelanosti a nedostatočným hygienickým návykom. Tento stav ešte celé stáročia podporovala cirkev svojimi tmárskymi názormi, keď pravidelnú osobnú očistu tela odmietala a dokonca ju vyhlasovala za hriešnu. Preto sa masívne šírili aj kožné a prenosné pohlavné choroby.

Súčasné generácie...

... prežívajú tiež svoju formu utrpenia. Vďaka systému očkovania, ktoré dodržiava väčšina civilizovaných krajín, sme síce minimalizovali výskyt mnohých vysoko infekčných ochorení, ktoré postihovali najmä deti, či už osýpky, kiahne, čierny kašeľ, šarlach, záškrt alebo detskú obrnu. No nedostatok pohybu, štýl stravovania, najmä voľba nevhodných jedál a prejedanie, fajčenie, konzumácia alkoholu a stres sa podpísali pod viaceré civilizačné ochorenia. Dnes lekári najčastejšie diagnostikujú ochorenia srdcovo-cievneho systému, infarkty, chronické choroby pľúc, rakovinu, psychické poruchy a metabolické ochorenia, najmä cukrovku, ktorá poškodzuje cievny systém i obličky.

Profesia lekára...

... bola kedysi pojmom neznámym. Najprv si pomáhali ľudia vďaka prírode sami, potom začali v komunite fungovať ránhojiči a bylinárky. Vedomosti získavali odovzdávaním informácií z generácie na generáciu i samovzdelávaním počas celého života. Otázky hygieny riešili barbiéri pôsobiaci v mestských kúpeľoch, ktorí zároveň ošetrovali poranenia a liečili aj niektoré choroby. Ale na Slovensku a neskôr v celej Európe i v Rusku pomáhali najmä olejkári, ktorí sa spracovanie liečivých rastlín na oleje a mastičky naučili od mníchov. Skutočne odborne vzdelaní lekári pôsobili postupne v rôznych krajinách Európy vďaka univerzity v Bologni a od roku 1348 Karlovej univerzite v Prahe. A chorým pomáhali svojou informáciou o liečbe i lekárnici, u nás pôsobili od 17. storočia. O úrovni zdravotníckej starostlivosti vypovedá aj štatistika z 19. storočia, podľa ktorej na území celého Slovenska pôsobilo len 210 lekárov, 319 pôrodných asistentiek a 244 ránhojičov a chirurgov.

Prvé improvizované nemocnice s pár lôžkami poskytovala cirkev v kláštoroch, neskôr si mestá zakladali vlastné špitály. Napríklad v roku 1864 otvorili Krajinskú štátnu nemocnicu v Bratislave, známu ako Starú nemocnicu na Miczkiewiczovej ulici. Dnes je už v zlom stave, ale v dobe vzniku patrila k najmodernejším v Uhorsku, ako jedna z prvých nemocníc disponovala röntgenom.

redakcia Doma a Rada, FOTO: www.pixabay.com