Tyranov nikto „netýra“

Neviem a ani si nechcem predstavovať hrôzu, ktorú museli zatiaľ dve posledné obete domáceho týrania pocítiť, keď sa pred tragickým koncom ocitli zoči-voči svojmu dobre známemu tyranovi, bývalému partnerovi. Hrôza musela byť o to väčšia, že dobre poznali ich agresivitu, schopnosť ublížiť, veď útoky boli v predošlých rokoch ich chlebom každodenným. Stať sa ústrednou postavou krimi správy všetkých internetových médií i televíznych staníc je poľutovaniahodným záverom života, ktorú si nikto z nás ani v najhoršom sne nevie predstaviť. Sme síce masívne kŕmení všetkými možnými kriminálnymi seriálmi, ktoré nám servírujú až neuveriteľne ohavné fiktívne vraždy, napriek tomu sa každému krajná podoba predčasne ukončeného osudu zdá byť absurdnou v súvislosti s  vlastnou osobou. A predsa v reáliách tohto života žijú aj v našich obciach, na našich uliciach a v našich obytných domoch, teda v našej bezprostrednej blízkosti, ľudia, ktorí svojim partnerom pripravujú peklo na zemi. O domácom násilí sa v minulosti taktne mlčalo, neskôr aspoň šepkalo a dnes sa už hovorí nahlas. Rovnako sa však komentuje ťažkopádnosť všetkých kompetentných orgánov, ktoré majú ochranu občanov tohto štátu, vrátane týraných žien, mužov i detí v pracovnej náplni. A neraz nekonajú. Prípadne konajú príliš pomaly. Je však jedno, či prípad domáceho násilia podcení príslušník polície, ktorý má okamžite zakročiť, alebo prokurátor, ktorý má zo zákona povinnosť stíhať každý trestný čin, o ktorom sa dozvie, a prípadne dať príkaz na väzbu agresora, či sudca, ktorý nerozhodne o zákaze približovania tyrana k partnerke ani do mesiaca po brutálneho útoku. Každý z týchto krokov predstavuje pre obeť domáceho týrania väčšiu hrozbu, ďalšiu fyzickú bolesť, prípadne vážne zranenie.

Poznala som prípad, keď rozvášnený manžel už po príchode policajtov kopol ubolenú manželku ležiacu na pohovke do hlavy a pasívni ochrancovia zákona mu len dohovorili miesto toho, aby ho odviedli v putách. A pamätám si aj inú situáciu, keď si privolaná motorizovaná hliadka o tretej nadránom pofajčila na ulici s útočníkom, ktorý rozbil na radosť všetkých spiacich susedov sklo na vchodových dverách, po 15 minútach odišla a vystrašenú manželku zanechala napospas chorobnému žiarlivcovi. O  hodinu sa však musela vrátiť a s nimi po zranenú ženu dorazila aj sanitka.

Trestné oznámenia na polícii s vyšetrovaním do stratena, liknavosť prokuratúry a ľahostajnosť súdov so škandalózne dlhým časovým rádiusom na jednoduché rozhodnutia v prípadoch, ktoré vyžadujú operatívne riešenie, to všetko sa podpisuje pod zhoršovanie situácie týraných. A občas aj obetí vraždy. Pretože nikto a najmä tí, ktorí majú kompetencie dané štátom, im nepomohli.

Naozaj si neviem a ani si nedokážem predstaviť hrôzu zatiaľ dvoch posledných obetí, ktorým ich partneri v priebehu posledného týždňa smrteľne ublížili. To, že sa vrahovia rozhodli následne ukončiť dramaticky aj svoj život, to ich vinu nevykúpi. A nevykúpi to ani svedomie všetkých zainteresovaných zložiek ochrany tohto štátu, ktoré majú dnes dostatok zákonom stanovených možností  na zastavenie domáceho agresora a pomoc ich obetiam ešte predtým, než sa stane ten najhorší skutok. A ktorí, okrem toho, že im chýba dostatok empatie k týraným, si v prvom rade nerobia poriadne svoju prácu. Dokedy budú mať tyrani taký priestor pre svoje skutky? Dokedy budú bez veľkej ujmy chodiť po svete a množiť obete domáceho týrania? Mám si myslieť, že prvotnopospolná spoločnosť s jasným trestom pre vinníka v malej komunite alebo stredovek s pranierom na námestí a utínaním ruky boli vlastne spravodlivejšie ako súčasný demokratický štát, ktorý ani so všetkými policajnými zložkami, prokuratúrou a súdmi nedokáže ľudí tejto krajiny ochrániť?

Alžbeta Slováková - Spáčilová