Ružinovské náhrobné kamene

Aktuality

Bratislavský Ružinov má malú raritu. Ktorá na prvý pohľad budí mylný dojem a miestnych obyvateľov  i náhodných okoloidúcich tak trochu zavádza. Možno ste aj vy pri „švenkovaní“ pohľadu z auta na Tomášikovej ulici vedľa relatívne nového kostola zaregistrovali niečo podobné ako malý cintorín. Je to však optický klam.

Ak náhodou stojíte minútku v dlhšom rade automobilov pred semaformi, už máte šancu uvidieť tabuľu s reklamou kamenárstva. A pri osobnej návšteve pochopíte, že ide iba o prezentáciu pomníkov a epitafných dosiek. Niektorých dokonca s fotografiou a menom, takže z diaľky vyzerajú ako skutočné hroby.

Namiesto cirkusu kamenárstvo

Mnohí Ružinovčania si určite pamätajú, keď na tomto mieste v blízkosti gymnázia zvykli rozložiť svoje šapito cirkusanti a poskytovali tak ľudovú zábavu najmä rodinám s menšími deťmi. Tie časy sú už dávno preč. Priestor dnes patrí cirkvi, ktorá tu postavila Farský kostol sv. Vincenta de Paul a ktorá voľné metre vedľa kostola prenajala súkromnej firme. Majiteľom Kamenárstva sv. Vincenta de Paul (zaujímavá symbióza mien napriek deklarovaniu súkromného podnikania, ktoré vraj nemá s cirkvou nič spoločné) je Dušan Feranec, ktorý v tejto kombinácii nevidí žiadny zádrheľ. „Mnohé dediny majú predsa cintorín vedľa kostola. A umiestnenie kamenárstva je podľa mňa lepšia alternatíva ako neporiadok, ktorý tu bol predtým. Ponúkame ľuďom v reáliách vzorky pomníkov a hrobových dosiek a oni to vítajú. Na tom predsa nie je nič zlé. Veď smrť a vybavovanie hrobu patrí k životu,“ hovorí pán Feranec.

V čom je vlastne problém?

Majiteľ kamenárstva má určite pravdu v tom, že aj táto smutná stránka je súčasťou našich osudov a my sme nútení sa ňou zaoberať v priebehu života i niekoľkokrát. Charakter podnikania je v poriadku. Dokonca ide o bohumilú aktivitu, ktorá svojou kvalitou nesporne uľahčuje ťažké chvíle pozostalým a dáva im príležitosť vyjadriť svoj vzťah k zosnulým aj profesionálne spracovaným náhrobným kameňom.

Problém je niekde inde. V prvom rade v kombinácii dvoch odlišných subjektov – cirkevnej inštitúcie a podnikateľskej aktivity. Ale hlavne v tom, že kostol má byť miestom duševnej očisty a ľudia od návštevy tohto priestoru očakávajú skôr stav povznášajúcej nádeje pri všetkých tých problémoch a ťažkostiach, ktoré musia denne riešiť a prežívať. Preto dať hneď vedľa svätostánku priestor kamenárstvu, ktoré produkuje náhrobné kamene ako symboly poslednej cesty a najtragickejších životných strát, sa zdá byť prinajmenšom paradoxné a dosť neštandardné.

Vo výhľade pomníky

A neobstojí ani argument, že v každej obci je cintorín umiestnený vedľa kostola. Dôvody našich predkov, ktorí ich zakladali, boli určite praktické a logické. Platí to aj pre staré mestské cintoríny, ktoré boli situované na okraji miest, no časom sa ocitli v obytnej zástavbe, s tým sa už nedá nič robiť. Navyše tieto pietne miesta, v Bratislave napríklad Martinský a Ondrejský cintorín, bývajú opticky oddelené radom vysokých stromov, doslova ukryté v hustej zeleni. Umiestniť však aktuálne uprostred sídliska podnikateľský subjekt, ktorý evokuje ponurú a pesimistickú cintorínsku atmosféru, je dosť nezvyčajné. Alebo aj netaktné. Dalo sa to predsa urobiť citlivejšie. Napríklad kamenárske výrobky ukryť pod prístreškom, veď informačné tabule sú dostatočne viditeľné.

Mimochodom, čo na to hovoria urbanisti? A tiež sociológovia či psychológovia? V populácii máme až príliš veľa vystresovaných ľudí so sklonom k depresii alebo už s potvrdenou diagnózou. A podobní možno žijú aj v niektorej z okolitých bytoviek. Každodenný vizuálny kontakt im k zlepšeniu duševného stavu asi neprispeje. Skôr naopak. Pohľadu z poschodia určite nezabráni ani plánovaná výsadba tují smerom ku Kostlivého ulici a výhľad bez bariér majú obyvatelia Azalkovej ulice i všetci cestujúci, ktorí sa v tomto úseku Tomášikovej ulice presúvajú v autách a v autobusoch. A o to vlastne asi ide. O čo najviditeľnejšiu prezentáciu firmy. Podnikanie za každú či skôr trpkú cenu? 

redakcia Doma a Rada