Prepáčte, že starnem

Tak už došlo aj na našich bratov Čechov. Aj do krajiny českých luhov a hájov dorazila infekcia, ktorá likviduje odborníkov v zrelom veku. Myslela som, že odpratať na skládku ľudí, ktorí sfúkli päťdesiat sviečok na svojej narodeninovej torte, je len slovenská špecialita. A ajhľa, ono na to prišli už aj podnikavci od susedov, že podobní vyslúžilci sú odsúdení na odpis. Podľa aktuálnych informácii z internetu dostal padáka z Novy skúsený a šarmantný moderátor televíznych novín Pavol Dumbrovský. Vraj sa jeho prešedivený imidž nehodí k mladej kolegyne, s ktorou zvykne čítať správy. No, to som netušila, že k outfitu pekných moderátoriek a hlavne čerstvých absolventiek školy patria aj vhodní muži ako správna kravata ku košeli alebo kabelka k lodičkám. Možno 54-ročný moderátor neostane na ulici, pretože po ňom hodí udičku iná televízia alebo tlačové oddelenie nejakého ministerstva. Ale dôvody ukončenia jeho pracovného pomeru sú viac než čudné a najmä zarážajúce. Mimochodom, na televíznom kanáli CNN alebo iných spravodajských staníc vo svete vidíte neraz moderátorov s charakteristickými, často zvráskavenými, tvárami. Nikomu to však nevadí, pretože sú to v prvom rade dobrí profesionáli, ktorých prácu bossovia vedia oceniť.

U slovenských zamestnávateľov obzvlášť v mediálnej sfére, je bežnou opačná prax. A neplatí to len pre audiovizuálne média, kde sa tvár človeka zviditeľňuje denne na obrazovke, ale týka sa to aj tých printových, čiže tlačených novín a časopisov, v ktorých čitatelia vnímajú autora len ako meno. A netušia, či sa za nimi skrýva tridsiatnička alebo dáma v zrelom veku. Vlastne im to je úplne jedno. Dôležité je, že sa reportáže a rozhovory dajú čítať a sú zrozumiteľné.  Odborníkov po päťdesiatke u nás namiesto ocenenia skôr kopú, slušne povedané, do zadnej časti tela. Ale kopú ich neslušne. A nelogicky. Fakt nerozumiem, prečo manažéri strácajú záujem o ľudí, ktorí majú ešte ambície, chuť pracovať a hlavu plnú tvorivých nápadov a ktorí už nie sú zaťažení hľadaním partnera, zakladaním rodiny a opakovanými zápalmi stredného ucha svojho dieťaťa. Ak môže profesor v oblasti vedy s úspechom pracovať aj do osemdesiatky, prečo je novinár, tiež intelektuálny pracovník, už po 45-e neakceptovateľný? A hľadajúc vhodné uplatnenie naráža na inzeráty, kde nechýba komfortne vyzerajúci bonus ako obrovská výhoda - mladý kolektív. Akáže výhoda, aký ideál pracovného prostredia a atmosféry, pýtam sa. Skôr chovná stanica mladých žralokov, ktorí sú schopní navzájom sa požierať. Každý hrá hlavne za svoje farby a spája ich jedine záujem o značkové tenisky, hantírka technicky zdatnej generácie a večierky, na ktorých tečie prúdom pivo či tequila. Česť výnimkám, netreba paušalizovať, aj medzi mladými sú schopní aj slušní ľudia. Ale preferencie väčšiny majiteľov vydavateľstiev sú príliš okaté. Že by ich lákala hlavne príležitosť väčšej manipulácie so začiatočníkmi a možnosť ohodnotiť ich nižším príjmom? Je to krátkozraké. Veď v práci vždy platilo, že mladistvý entuziazmus ako motor sa ideálne spájal so skúsenosťou, ktorá mu zaručovala fungovanie. A vzájomná motivácia bola na osoh obom stranám. A v konečnom dôsledku aj zamestnávateľovi.

Tento stav ignorancie erudovaných odborníkov v zrelom veku trvá už pár rokov. A nedeje sa žiadna zmena. Len občas niekto položí otázku a nikto na ňu neodpovedá. Musím sa teda spýtať inak, zmeniť uhol pohľadu na problém. Žeby bola chyba vo mne? Nie som dostatočne in a trendy a nechápem preto tempo súčasnej doby? Je asi najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť. Siahnuť do hlbín vlastných možností a niečo vyhútať, takto to ďalej nejde. Konečne viem, čo urobím. Už som totiž pochopila, kde je zakopaný pes. Je to moja, výhradne len moja chyba, že mi cválajú roky, preto sa ja sama osobne musím svetu ospravedlniť za mieru opotrebovania a priepasti, ktorú som vo vzťahu k najmladším vekovým kategóriám vytvorila. Takže, vážení spoluobčania, prepáčte mi, prosím, že starnem a že vás obťažujem svojou prítomnosťou. Záväzne týmto vyhlasujem, že odteraz budem chodiť hlavne kanálmi, a sľubujem, že na všetkých verejných priestranstvách sa budem vyhýbať miestam s vyšším výskytom populácie. Aby som našich mladých, našu hviezdnu budúcnosť, nestresovala a nedeprimovala pohľadom na moju nezaujímavú, vädnúcu a odpísanú existenciu. No, čo, koruna mi z hlavy nespadla, uľavilo sa mi, našla som riešenie. Ospravedlnenie ako povinnú jazdu pre každého, kto prekročí päťdesiatku. A časom sa veková hranica bude posúvať. Samozrejme, smerom dole. Takže pozor, napokon dôjde na úplne všetkých „siatnikov“ a exkluzívny životný priestor bude patriť výhradne puberťákom, ktorí ešte nevedia, kde je sever a juh, a batoľatám s cumľom v puse, ktoré kúpite za hrsť lentiliek.

Alžbeta Slováková-Spáčilová