05.01.2021 11:17

Pohľady cez prizmu objektívu

Príbehy

(o mužovi, ktorý pochopil príliš neskoro. Stalo sa ešte v minulom tisícročí, v roku 1999.)

 

(FOTO: pixabay)

 

            Vlastne ani netušil, kde sa ocitol. Matej odišiel z mesta už pred pár hodinami. Len tak naverímboha jazdil po neznámych cestách, až zastavil v akejsi dedinke. Nebola z najkrajších, ale plot pred jedným z domov mu pripomínal ten u starých rodičov, kam chodieval na prázdniny.

            Už dávno ho zhodili aj s chalupou, kde mu starká zvykla ustlať v najväčšej posteli na svete. V obrovskej duchne sa celý strácal, mokrý od strachu, že ho už nikdy nenájdu. Najmä, keď sa po stene klbčili tiene so svetlami okoloidúcich áut. Akoby sa všetci čerti ženili alebo si miestne strigy dávali dobrú noc. Dedo o nich často rozprával a potom v jeho pohľade lapal zdesenie. Čuš, neľakaj malého, durdila sa starká. Nehnevala sa naozaj, vedela, že dedo ako vždy iba vtipkuje. Ale keď sa jedného dňa na dvore sklátil držiac sa za hruď rovno do válova so zvyškami z obeda pre sliepky, poriadne mu vynadala. Bol to však jeho posledný psí kúsok, už viac nevstal. Puklo mu srdce, vraveli. Mateja na pohrebe do zadnej izby, kde bol dedo uložený v rakve, ani nepustili. Pamätá si len, že tam bolo plno ľudí, ktorí ho štípali do líca a niekoľko bratancov, ktorých predtým nevidel. Neskôr sa spolu vyšantili na kopci pri cintoríne, keď dospelí v miestnej krčme nasýtení a podgurážení začali nôtiť tie svoje. O pol roka takto odprevadili aj starkú. Domček sa predal a na jeho mieste postavili zelovoc.   

ooo

            Teraz sa Matej hľadal v neznámom prostredí. Spoliehal sa hlavne na oči. Vždy boli jeho overenou prizmou, ktorou lúskal tajomstvá. Bezpečne ho upozornili na nezvyčajnú tvár, poznačenú tragédiou či pohladenú múdrosťou, alebo výnimočnú situáciu hodnú posunúť ďalej. Bola to jeho životná dilema. Robiť umeleckú fotografiu, ktorú cíti srdcom, alebo reportážnu, ku ktorej ho pomkýna svedomie? Rázcestie, z ktorého nikdy nezišiel a ktoré sa mu stalo osudom. Keď začínal, išlo mu oboje, ale snahou o čo najširší panoramatický záber prišiel o šancu zaskvieť sa na jedinom piedestáli. Až neskoro pochopil, že s fotoaparátom v oboch rukách nedosiahne svoj autorský olymp. Stíhať umeleckú tvorbu i najdôležitejšie momenty tejto planéty sa nedá. Napokon sa mu podarilo dať s priateľom dokopy jednu výstavu a získať zopár novinárskych ocenení. Za vojnové reportáže či africkú podobu chudoby to nebolo. Nenachádzal sa v tej správnej chvíli v tej správnej redakcii. 

ooo

            Odmietal konvencie. Nikdy svadba. Manželstvo? Zbytočné, len nemilosrdne zväzuje a potom sa hrady a zámky s hromobitím rúcajú. Nepriznal, že sa iba obyčajne ľudsky bojí sklamania. Na konci základnej sa mu rozviedli rodičia, nenávidel letmé návštevy u otca, ktorý sa hanbil, že Mateja novou famíliou zrádza. Nahlas to nikdy nevyriekol, ale rodinné  oslavy, kde sa každý tváril, že je všetko v poriadku, mu zhorkli do blenu. A neskôr ho žiadna partnerka nepresvedčila, že by mal dať šancu zväzku potvrdenému úradmi. Kým nespoznal na prahu svojej päťdesiatky Zlatku. Už ani nedúfal, že stretne takú ženu. Nežnú a silnú zároveň. Vedela vycítiť každú zmenu jeho nálady, pribehla, keď ho dusil neúspech, hnev, nespokojnosť so sebou. Vždy ho prekvapovalo, koľko energie sa v tej krehkej osôbke berie. Detstvo takmer nemala. Otec zomrel na rakovinu, mama, od narodenia hluchonemá, potrebovala často dcérinu pomoc. Ožila, len keď prišli na kávu a becherovku rovnako temperamentne gestikulujúce kamarátky. Medzi nimi si Zlatka osvojila mlčanie a všetky želania odčítala z očí, ešte kým ich nemé ústa vôbec vyslovili. Priskoro zmúdrela, naučila sa prirodzenej pokore, nečakala mnoho. Len život samotný. Pekné momenty i príkoria brala ako nevyhnutnosť. Bolo treba prijať všetko, čo osud prinesie, a byť za to vďačný. Chránila sa však svojou nenápadnosťou, pláštikom neviditeľnosti. Videla do ľudí a vyhýbala sa tým nepoctivým.

            Matej ju sprvoti veľmi nevnímal. Robila v redakcii dievča pre všetko, preberala poštu, varila kávu, nosila šéfovi korektúry. Keď konečne zaregistroval tie obrovské oči, ktoré ho každé ráno úprimne vítali, utopil sa v nich. Predstihla všetky jeho bývalé lásky. Krásne, často inteligentné, ale strašne komplikované. Večne pochybujúce, či robiť kariéru alebo deti, či milovať jeho alebo čakať na niečo lepšie. Zlatka sa veľmi rýchlo stala prirodzenou súčasťou jeho bytia. 

ooo

            Vlastne to ani dlho netrvalo. To ich nešťastné šťastie. Ledva si naň zvykol, príbeh zamiešali gény. Pobolievalo ju, bývala unavená, no neťažkala si, trvalo to pár mesiacov. Až sa jedného večera priznala, že bola u lekára. Vlastne k nemu už pár týždňov chodila. Ďalej zapierať Matejovi nemohla. Že má zhubný nádor, že musí ísť na operáciu a že ju čaká chemoterapia. Po dvoch mesiacoch sa tešili, že problém je zažehnaný. No keď ďalej chudla, lekár na neho vylial celú pravdu. Pacientka má metastázy a leta sa asi nedožije. Nešetril ho a bez servítky, ako to lekári vedia, to povedal Matejovi priamo. Mala vraj prísť skôr, trpela už dlhšie, len slepý si nevšimne.

            Milosrdná lož, nasladlé klamstvá, podľahli im obaja. Jednoducho sa tvárili, že to nie je pravda, nie o ich živote. Plánovali cestu na Oravu, nové záclony do spálne a Zlatka sa chcela učiť francúzštinu, vždy sa jej veľmi páčila. Nasledujúce týždne takmer nedýchal, od zúfalstva sa priam zadúšal, keď sledoval, ako mu žena odchádza pred očami. Napokon jej bol zbabelo vďačný, že chce posledné dni stráviť v nemocnici. On sám ich ledva prežil, čakanie na zazvonenie telefónu bolo nekonečné. Keď sa tak stalo, bez pohnutia sedel v izbe s novými záclonami, zmätený zbieral rozhádzané myšlienky a hľadal neexistujúce súvislosti. V nemocničnej izbe našiel len pár osobných vecí na nočnom stolíku. Zlatka už nebola. 

ooo

            Zobral si týždeň voľna, ale ani potom v práci nevydržal, strácal zmysel každodenného rituálu. Dal preto výpoveď, do auta nahádzal všetky fotoaparáty a tašku s oblečením a vybral si náhodne smer. Keď Matej dorazil do dediny obklopenej horami, cítil, že by mal ostať práve tu. Nielen pre plot podobný tomu z detstva, celá atmosféra zanedbaných domov mu pripomínala niečo ohromne blízke. Obstarožná architektúra, v ktorej všetky hrady už dávno dosadli na svoje miesto, bola dokonalým obrazom pokoja. Bol tým jediným, o čo teraz stál. Možno práve vŕzgajúca bránka mu ho pomôže nájsť. Prečo nie? Do mozgu púšťal zábery zarastených schodíkov, žľabu plného uschnutého blata a zhrdzavenej škodovky bez kolies a navíjal ich na cievku pamäti. A keď pohľadom zavadil o vysoký a košatý orech uprostred malého námestia, bol už skalopevne rozhodnutý. Usadí sa tu, v tejto malej obci učupenej pod kopcom. 

ooo

            Strechu nad hlavu našiel ľahko. Dedinčania poradili a čerstvý vdovec sa podnájomníkovi potešil. Nie všetci ho však prijali. V náhodnej komunikácii badal často nedôveru. Dôvody začal chápať, keď dozrievali čerešne. Chodil po okolí a zaujímala ho najmä grafika prostredia. Bránil sa priamym kontaktom, ale nedalo sa vyhnúť stretnutiam s ľuďmi, ktorí vyslovovali slová, ba celé vety a čakali odpoveď. Nesústredený sa len ťažko a s nevôľou nechal vťahovať do reálneho sveta a nechtiac si skladal mozaiku pravdy o tunajších pomeroch. Miestny farár, ktorý už dosluhoval, mal svoje ovečky dokonale pod kontrolou. Možno s dobrými úmyslami učil miestnych úcte i láske k blížnemu, ale uzlíky, ktorými boli pripútaní k rodisku, uťahoval prisilno, často ich vystríhal pred cudzím svetom. Len zopár rebelov nespokojných so životom na vidieku sa dokázalo odtrhnúť a navždy odísť. To on, farár, nedôveroval Matejovi. Mohutnému mužovi s prešedivelou bradou, ktorý prišiel odkiaľsi z mesta a narúšal tichú až statickú atmosféru jeho farnosti.

ooo

            Matejovi chvíľu trvalo, kým ľudí skutočne uvidel. Najprv chytal do objektívu len neživé obrázky. Fragmenty okeníc, spráchnivené škridle, zvädnutý muškát pod popraskanou lavičkou. Až keď gazdiné zbierali spadnuté slivky zo zeme, začal sa dívať ľuďom pozornejšie do tváre. A najčastejšie deťom. Zapáčilo sa mu hľadať šibalské ohníčky v ich pohľade. A urobil aj zopár dobrých portrétov. Priniesli aspoň útržky spokojnosti. Objavený pocit zdokonalil nenáročnou komunikáciou, ktorá ho nestála veľa duševnej námahy, nechýbal jej však náznak radosti. Deti za ním s obľubou chodili a zvedavo nakúkali do tašky plnej objektívov a farebných filtrov. Ich rodičia ho už vôbec nevnímali ako prišelca. Veď im pomáhal v daždi zbierať zemiaky z políčka, odviezol k lekárovi suseda s nohou skaličenou po páde z rebríka a naučil sa ťahať vodu zo studne. Ani im veľmi neprekážalo, že tento čudák, ktorý sa s taškou na pleci tmolil stále po dedine, do kostola nikdy nezašiel.

ooo

            Prišlo to náhle, ako blesk z jasného neba, ktorý zasiahol všetkých. Do dediny sa doplazila smrť. Jeden zo šarvancov si priniesol z letného tábora žltačku a nakazil ďalšie deti. Poznáte ich, všade spolu, pri hre i nezbedách, vymenia si žuvačku či docmúľajú po kamarátovi cukrík. Infekciu však chytil aj štvorročný Ondrík, ktorého ratovali v nemocnici už krátko po narodení, niečo vážne s trávením. Tmavá štica, oči veľké ako tanieriky pod čajové šálky. Ani Matej tej tvári neodolal, Ondríkove portréty patrili k najkrajším. Teraz ho celého zúboženého odviezla húkajúca sanitka. Domov sa už nevrátil. Rodina uviazla v bolestnom kŕči neschopná uveriť, že syna, vymodleného po troch dcérach, stratila.

            Zádušná omša dopadla sťažka na celú dedinu. Najmä v pasážach, kde farár zosielal oheň a síru na všetko cudzorodé, čo plynulosť ich životov ničí. Nemenoval, lež jasne ukázal prstom na Mateja ako pôvodcu celého nešťastia. A hovoril čosi aj o kradnutí duše. Vraj objektív, to pľuhavstvo vysalo cez oči životodarnú miazgu, nebolo potom síl na boj s chorobou. Farár si trochu pomýlil storočie, ale jeho slová sa ako opar rozptýlili po kostole a vkradli sa do hláv všetkých, ktorí tam sedeli. Počul ich aj chlapcov otec. Tvrdý chlap ako práca na píle, kde roky lopotil. Teraz navyše zúfalý, srdnato zlostný na celý svet, neschopný pochopiť sled udalostí z posledných dní. A zrazu niekto pomenoval vinníka. Už vedel, čo urobí. Potrestá ho a tým aspoň čiastočne vráti svojmu životu rovnováhu. Z kostola šiel hneď domov do dielne, kde chvíľu čosi horúčkovito hľadal. Z debničky napokon vylovil veľký nôž, ktorý si brával na poľovačku, a potom už len automaticky kráčal, kým nestál pred Matejom. Keď zdvihol ruku, díval sa do tváre muža, ktorý sa vôbec nebránil.

ooo

            Zločin a trest. Ten Matejov. Nevedel ochrániť to najlepšie, čo v živote stretol. Neprečítal v Zlatkiných očiach bolesť, nebol vnímavým partnerom, ktorý zrkadlí pocity toho druhého. Urobil neodpustiteľnú chybu a teraz prichádza vykúpenie. Už dávno naň čakal. Preto neuhol, keď zaregistroval ruku s nožom, lež odovzdane sledoval jej pohyb ako v spomalenej sekvencii filmu, ktorého dej poznal a pointu už tušil. Iba čo hlesol, keď sa mu ostrie zapichlo hlboko do srdca. Záchranári sa na staršieho muža v kaluži krvi len pozreli, pre istotu mu vyskúšali tep a rovno zavolali pohrebné auto. O týždeň ho domáci pochovali na okraji malého cintorína. Matej si tak sám želal. Stálo to na papieri, ktorý ešte na jar odniesol starostovi.

 

Alžbeta Slováková - Spáčilová

 

—————

Späť


Diskusia k článku

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada


 

WEB pre celú rodinu

Facebook