My vieme, že neviete

Postrehy

Čudujem sa a nedokážem to stráviť. My máme asi strašne veľa odborníkov, priam celé zástupy, húfy, davy, môžeme ich vyvážať tirákmi do cudziny. Čo iné si mám myslieť, keď si jeden nahraditeľný manažér nemocnice dovolí vyhodiť vysoko kvalifikovaného špecialistu, očného chirurga svetového mena, ktorého nám kdekto závidí. V zahraničí by sa takým hrdili a v prípade podobného faux pas by letel dotyčný manažér. Zase jeden na slovo vzatý odborník, u ktorého je erudovanosť malý hlavolam a zároveň hra na skrývačku. Na prvý pohľad človek veľký, priam majestátny, kvalifikovanosťou však na úrovni trpaslíka. Komická postavička, no s pozíciou a platom malého monarchu.

Videli ste už kurča s ambíciami orlieho predátora alebo myš, ktorá by si trúfala na mačku? Ťažko. V ríši zvierat sú pravidlá presne stanovené a nik sa nehrá, na čo nemá. V spoločenstve človečenskom je to však zamak naopak. Či skôr za celé vrece. Akoby sa v posledných rokoch roztrhlo jedno obrovské naplnené suverénmi, ktorí s opovážlivosťou sebe vlastnou siahajú po métach, na ktoré kvalita ich myšlienky nestačí. A niet toho, kto by im v tom zabránil. Hlúpy, ochromený aroganciou samozvaných fachmanov, nepochopí, že sú to nepraví ľudia na pravých miestach. A múdry, znechutený opakovaným nepochopením a hrozbou zbytočných stresov, na vyslovenie vlastného názoru radšej rezignuje. Ďalší druh paradoxov súčasnosti. Veď našinec znesie veľa. Aj do neba volajúcu nerovnováhu dobrých pozícií a skutočných schopností ašpirantov na ne.

Je to už pomaly slovenská tradícia – neschopní ľudia na schopných miestach. Neraz bez vzdelania alebo s kúpeným diplomom, bez základných predpokladov manipulujú s okolím, dusia kolegov a podriadených a pochovávajú podstatu profesie. Namyslené, samoľúbe, povýšenecké a karieristické osôbky bez fortieľu, nadania, prirodzených vlôh a ochoty učiť sa, ktoré neprístupné rade či konštruktívnej kritike vnucujú ostatným svoju nedokvasenosť odbornú i ľudskú. Podobné predstavenia nám prebiehajú priamo pred očami a my ich udivení pozorujeme. A hoc pobúrení a rozhorčení netlieskame, viac neurobíme. Kto by sa totiž odvážil, dostane po prstoch alebo príde o luxus byť vôbec zamestnaný. Bojovať s veternými mlynmi si každý rozmyslí, treba predsa zaplatiť elektrinu, kúpiť mlieko i školskú tašku pre dieťa. A tak len bezmocne sledujeme pohyb na šachovnici s viac či menej výhodnými postaveniami pre figúrky, ktoré nerešpektujú princípy slušnosti. Často využívajúc našskú špecialitu - rodinkárenie, vďaka ktorému sa vyvoleným podsúvajú väčšie a krajšie krajce chleba. V prípade absencie starostlivého strýka alebo straníckeho kamaráta na dobrom fleku im ostáva ešte jedna stratégia - vychytávanie zlatých rybiek rovno spred nosa ostatným. Bez škrupule, bezohľadne, bez výčitiek.

Chce sa mi zakričať tak priamo od pľúc zoči voči všetkým týmto podnikavým trúfalcom: Vážení, my vieme, že neviete. Alebo je to všetko inak? Možno som ja naivná a smiešna, že mi také niečo vadí. V tom prípade mi najviac vadí, že to takmer nikomu nevadí.

Alžbeta Slováková - Spáčilová