14.05.2020 14:49

Máš zaracha, Viky

Príbehy

(o žene, ktorej v živote nabitom energiou dostala krutú stopku)

 

(FOTO: pixabay)

 

          Teraz, keď sedí v prázdnom byte a osud jej určil limity, upla sa na spomienky. a nebráni sa ani tým z detstva. Nikdy nevedela obsedieť na jednom mieste. Otec sa na jej detskom vyčíňaní skôr zabával. Ty moje malé šidielko, vravieval. Mama však pribúdajúcimi ponosami v škôlke znervóznela a učiteľky zažívali pocit absolútneho zúfalstva, už keď ju videli vchádzať do triedy. Neposedná, nesústredená, pojašená, na rováši mala večne nejakú nezbedu. Niekoho obliať, posotiť či niečo poškodiť sa jej občas podarilo aj za prítomnosti celého príbuzenstva na niektorej z osláv. Rodičia sa hanbili a v snahe nepripísať trapasy na konto svojej výchovy zvykli hľadať genetického vinníka v rozvetvenej rodine. Pravdou však je, že Viky napokon prerástla aj najvýraznejší kvietok z rodinnej záhrady. Jedného zo strýkov, ktorý sa hrdil slušným zástupom nemanželských potomkov a ešte väčším zoznamom zamestnávateľov. Menil bez milosti či pocitu viny všetkých a všetko ako špinavú bielizeň. No brány rodného mesta nikdy neprekročil. Zato Viky svojím temperamentom poctila širší svet.

                                                                                ooo

          Na ešte pravdivejšiu nôtu udrelo príchodom puberty. Uzlík energie, za ktorý rodičia žehlili nejeden problém v škole i u susedov, sa zmenil na uragán. Aspoň taký menší domáci, ktorý úspešne ignoroval pravidlá, bojkotoval povinnosti a provokoval. Viky, s rodičmi vo večnej opozícii, v štrnástich ešte pritvrdila. Prišla domov opitá, v predsieni sa štikútajúc zviezla na zem a ovracala všetky topánky. Podobné situácie v bledoružovom sa opakovali. Nepomohlo ani domáce väzenie. Máš zaracha, znelo napokon tak často, že už to nebrala ani vážne. Zopárkrát neskoro večer aj ušla cez balkón, bývali na prvom poschodí. V treťom ročníku na strednej to rodičia vzdali. A Viky si už potom robila absolútne, čo chcela. Mám osemnásť, som dospelá, priečila sa občasným výčitkám. Štúdium flákala a maturitou prešla len s odretými ušami. Diskotéky, žúrky, víkendy na chate, to bol jej svet. Neskrotená, divoká milovala tanec, zmysel pre prirodzený rytmus jej závideli mnohé. Napokon objavila aj skrytý talent pre intonáciu, hlas stačil na slušné vokály. Stal sa jej osudným. Ponuke spievať v Nemecku po baroch s jednou partiou hudobníkov Viky neodolala. Zhrození rodičia boli slabým argumentom. Jednoducho sa zbalila a šla.

                                                                                ooo

            Ďalšie roky boli trochu ako sen. Niekedy farebne príťažlivý, inokedy okorenený trpkou príchuťou. Postupne, ako to už býva, prebral žezlo stereotyp. Viky zmenila viackrát adresu bydliska i krajinu, pochodila tretinu Európy. Ale vtedy sa už všetko zlievalo do chronicky sa opakujúcej situácie – byt prenajatý niekde na kraji mesta a vždy rovnako zadymená atmosféra nočného baru. Zachovala si status priemernej speváčky, na takéto pódium to stačilo. Do extrému neželaných záverov noci v hodinovom hoteli ako niektoré dievčatá ísť nemusela. Aj vďaka vzťahu s postarším šéfom kapely, ktorý mal doma manželku a dve dospelé deti. Sama však cítila, že to by bolo už za jej hranicu vnímania normálu. Žila si svoj život, ktorý prestával byť výnimočný, občas sa pripomenula rodine pohľadnicou, v listoch sa odkrývať nechcela. Najmä, keď neželane otehotnela. Lekár ju po druhom potrate upozornil, že v budúcnosti bude mať asi problém otehotnieť.

                                                                                 ooo

          Potom sa objavil Paulo. Tridsaťpäťročný Talian sa do temperamentnej Slovenky zamiloval až po uši. Viky sa vzťahu nebránila. Bola to nová dimenzia v jej živote. Alternatíva manželstva, prípadne dieťaťa, prečo nie? Rok pred tridsiatkou bola už z nočných vystúpení pri tlmenom svetle unavená. Paulo jej sľuboval rozprávkový život, lásku až po hrob, obsypával ju kyticami a darčekmi. Napokon sa na to rozkošné talianske mestečko celkom tešila a ochotne si na úrade navliekla prsteň. Už pri prvom pohľade na scenériu precitla. Bola to skôr väčšia dedina. Príbuzní civilný sobáš zopár týždňov pregĺgali, potom ju naveľa prijali. Okrem svokry. Hlava rodiny dominovala v životoch všetkých svojich detí. Dirigovala dve dcéry i troch synov, opraty z rúk nemienila pustiť z rúk ani v prípade Viky. Chodila neohlásene na návštevu, vstupovala do dôležitých rozhodnutí, kritizovala. Čo najhoršie, Paulo to akceptoval. Matku rešpektoval ako nikoho, neraz zmenil ich spoločné plány. Viky zrazu pred sebou nevidela silného, rozhodného chlapa, ale slabocha, doživotne poslušného synčeka. Paulo jej už nenosil žiadne kvety, ani ju inak nerozmaznával, ale každý večer sedával s kamarátmi v jednej z dvoch miestnych kaviarničiek a víkendy si vypĺňal futbalom. Po troch rokoch mala všetkého plné zuby. Znovu sa raz zbalila sa a šla. Takej nie je škoda, ani dieťa ti neporodila, zaklincovala zlyhanie mladej rodiny svokra.

                                                                                 ooo

          Návrat stratenej dcéry sa nekonal. Kapela mala už novú speváčku a šéf mladú milenku. Možno je čas ísť domov na Slovensko, opáčila Viky v duchu kedysi zavrhnutú tému. A práve vtedy prišla tá hrozná správa. Mama a otec havarovali, vrazil do nich akýsi šofér kamiónu, ktorý za volantom zaspal. Auto vyzeralo ako rozšliapnutá hračka, jej rodičov len ťažko identifikovali. Kým vybavila formality a priletela, ležali už v zavretých truhlách a kar bol objednaný. Akoby to ani nebol jej život, želala si vyjsť z tohto obludného kina a zahodiť lístok ako zlú spomienku na nepodarenú filmovú drámu. Chvíľa však bola viac než skutočná a čo horšie, týkala sa Viky samotnej. Toľko rúk hádam ešte nikdy nestískali tú jej ako v deň poslednej rozlúčky, iné nevnímala. Až sa konečne ocitla sama v rodičovskom byte, detaily ktorého si začala matne pripomínať. Najbližšie týždne prežila v stave mierneho otupenia. Keď trošku precitla, postarala sa o všetko potrebné, pobehala pár úradov. Robiť sa jej ešte nežiadalo. Napokon, mala čosi našetrené a Paulo jej po rozvode nejaké peniaze dal. Potajme, prirodzene, bolo to posledné, čo pre ňu urobil. Myslela si, oddýchnem si, pookrejem, po niečom sa poobzerám, hádam niečo nájdem. Nerátala s prírodou.

                                                                                 ooo

          Keď objavila hrčku pod pazuchou, trochu znervóznela, hádam to nie je nič vážne. Bolo. Nechcela veriť, keď ju onkológ bez obalu informoval. Rakovina prsníka s metastázami v treťom štádiu, nevyhla sa chemoterapii, lekári jej postupne naordinovali päť cyklov. Ničilo ju to – choroba, náročná liečba, stratila pätnásť kíl. A tá samota. Ešteže jej chodí pomáhať sesternica. Vždy tichá, nenápadná, Viky si ju občas na rodinných seansách necitlivo doberala. Teraz jediná pomohla. Všetky kamarátky, zaneprázdnené vlastným osudom, sa kdesi zapotrošili. Istý čas Viky strácala istotu, či to zvládne alebo či to vôbec chce zvládnuť.

                                                                                 ooo

          Temperamentná povaha, ktorej nikdy nechýbala chuť do života, napokon bodovala. Po roku a pol tvrdého odriekania a prísnej životosprávy sa ocitla v stave viac než priaznivom a perspektívnom na svoju pôvodnú diagnózu. Je síce na invalidnom dôchodku a večery trávi doma bez akejkoľvek spoločnosti. Ale žije. A našla si novú zábavku. Talent po mame, ktorý kedysi odignorovala, pretavuje do fotenia a počítačovej grafiky, už za sériu záberov dostala i cenu v amatérskej súťaži. Je celkom v pohode. Len občas si vyberie zo zásuvky album. Ale nie ten starý mamin, kde na čiernobielych fotkách sedí vysmiata otcovi na kolenách. Podvedome vždy siahne po tom druhom, farebnom. Na sklamania, ktorých bolo viac než dosť, už zabudla. Nechá sa len pozvoľna vtiahnuť do atmosféry všetkých krajín, ktoré precestovala alebo v ktorých nejaký čas žila. Bože, koľko len úžasných miest a zaujímavých ľudí poznala, aké nezvyčajné situácie zažila... Prestaň, nebuď nevďačná, karhá Viky samu seba. Veď istota azylu, na ktorý sme si zvykali ešte ako deti, nie je tiež na zahodenie. Ba niekedy je to dokonca obrovská výhra. No keby raz, ešte raz tak mohla niekam cestovať... Hocikam, len ísť, zabedáka v duchu.... Vzápätí sa jej však vynorí spomienka na repliku, ktorou ju rodičia zvykli častovať: Viky, máš zaracha!

 

Alžbeta Slováková - Spáčilová

 

 

—————

Späť


Komentár

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada