Malá polnočná lúpež

Okrem iných istôt, výhod a samozrejmostí, ktoré vekom a ekonomickou situáciou strácam, sa aktuálne musím vzdávať aj spánku. Neviem, či mám smolu, že bývam práve na tomto konkrétnom bratislavskom sídlisku neďaleko centra, hoci si život v tejto lokalite zvyčajne celkom pochvaľujem. Ale na našej ulici sa pravidelne dejú veci, ktoré by zobudili aj snežného muža. Repertoár narušiteľov nočného pokoja je skutočne pestrý. Rovnako zostava aktérov. Raz sa zďaleka nie triezva dôchodkyňa vehementne dobýja do brány, kam jej nikdy nechodila pošta, a za ten svet si nedá vysvetliť, že jej domáce hniezdočko je o blok ďalej. Inokedy rozjarená spoločnosť zanôti tú svoju, aby napokon nepochopená namiesto potlesku zožala nadávky, a o dva dni ju vystrieda skupina tínedžerov, ktorá o druhej nad ránom priamo pod bránou zapíja lacným vínom salvy smiechu. Alebo hladinu nočného pokoja rozčerí rozvášnený a žiarlivý manžel, ktorý ventiluje prebujnenú energiu a nežný cit prejavuje skutočne originálne – rozkopaním vchodových dverí. Sklo rinčí, dušička zamiera. Nestane sa horšie? A spánok je minimálne na hodinu stratený prípad. Nedávno akýsi začínajúci „podnikateľ“ spokojne majstroval gola kľúčom na cudzej limuzíne, padli mu asi pri mesačnom svite do oka kolesá. A onehdy zase bujará partia skúšala odolnosť klaksónu i silu svojich hlasov mocným pokrikom s ozvenou: „Zraz ho, len mu daj!“ Smotánka na ulici. V priamom prenose. Možno na prvý pohľad zábavnejšia ako na niektorom z televíznych kanálov. Keby nešlo do tuhého. Keby dakoho alebo dačo nekántrili, keby sa dakto nekatoval. A keby sa špinavými bagandžami nevstupovalo do spánku, na ktorý máme všetci nárok. Potvrdené zákonom, opečiatkované ľudskou tolerantnosťou. Niekto však toto prirodzené právo úplne a hlavne sebecky a bezohľadne ignoruje. Tak skutočne neviem, či mám smolu, že bývam na našej kvetinkovej ulici, alebo či po všetkých bratislavských či slovenských štvrtiach a sídliskách znejú strhujúce spevácke výkony typu: „Hore háj, dolu háj, hore hájom chodník, môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník...“

Alžbeta Slováková - Spáčilová