Majorita či skôr minorita?

Ach, jaj, a máme to tu. Už sme im ukázali, ako to majú robiť. Ďalší precedens, ktorý bude mať pokračovanie. Ako nekonečný turecký seriál o sultánovi. V tomto prípade sa však nejedná o iluzórny orientálny príbeh z rozprávok tisíc a jednej noci, ale o holú slovenskú realitu z 21. storočia. Stalo sa, čo sa nemalo stať. Obete hurbanovského mestského policajta, ktorý pravdepodobne nezvládol dlhodobý stres z neriešiteľnej situácie s neprispôsobivými spoluobčanmi, pochovalo mesto na vlastné trovy. Pri všetkej úcte k bolesti pozostalým, ktorí zažívali šok z náhlej straty príbuzných, sa mi zdá, že dramatické utrpenie za prítomnosti televíznych kamier sa napokon zmenilo na chladnú kalkuláciu. Namiesto prirodzenej piety, ku ktorej patrí aj dôstojná rozlúčka a snaha poskytnúť nebožtíkovi na poslednú cestu v rámci možností to najlepšie, sa postihnutá rodina rozhodla pre zaujímavú stratégiu. Rómskym spoluobčanom napriek teatrálnemu deklarovaniu veľkých citov pravdepodobne nechýba schopnosť vyťažiť aj z pohrebu blízkych. Zrazu totiž nemali žiadne peniaze, hoci na získanie potrebnej čiastky stačilo predať niektoré z áut zahraničných značiek, ktoré im zostali stáť na dvore po „podnikateľských“ aktivitách zastrelených mužov. Pohreb sa odďaľoval tak dlho, až tri obete muselo podľa zákona pochovať mesto a účet tak zaplatili všetci obyvatelia Hurbanova. Zaujímavý precedens. Nechcem ani domýšľať, keď takto špekulovať začnú aj ostatní problematickí občania. Pretože tí ostatní, ktorí po celý život rešpektujú zákon a pre ktorých je predstava existencie na úkor iných absurdná, sa neraz v období núdze aj zadlžujú, aby sa mohli so svojím blízkym s patričnou úctou rozlúčiť. Pýtam sa, prečo nemôže mesto dodatočne vymáhať od spomínanej rodiny sumu, ktorú obrad stál? Veď podobne tolerantní nie sú ani exekútori, keď berú byt žene, ktorá sa nemá kam podieť s troma deťmi, alebo dôchodcovi, ktorý po celoživotnej drine stráca jedinú istotu - strechu nad hlavou. A rovnako nekompromisný je aj štát voči každému dlžníkovi sociálnej alebo zdravotnej poisťovne či banka, ktorej klient pre stratu zamestnania nevládze splácať úver.  

Problém s rómskymi obyvateľmi našej malej a nie bohatej krajiny začína nadobúdať obludné rozmery. Už to nie sú len ťažkosti s bitkami v rómskych rodinách, s útekom mladých matiek z pôrodnice, s úžerou v osadách a s kradnutím zemiakov z polí, dreva z lesov či kovových kanalizačných poklopov. Už je to opakované odpratávanie odpadu za desaťtisíce eur z košického Luníka, už je to uhrádzanie poplatkov za pohreby a iné samozrejmé povinnosti občana, už je to hrozba minimálneho dôchodku, na ktorý priplatíme my všetci tým, ktorí v živote nepracovali, a stále je to nedokonalý systém štátnych dávok, z ktorých si Rómovia stíhajú kupovať aj cigarety, alkohol a plazmové televízory. A na dôvažok sa ešte začínajú ozývať kuvičie hlasy pár vzdelancov, ktorí hovoria o pofidérnych vlastníckych právach obyvateľov nelegálne postavených osád v súvislosti s pozemkami, ktoré patria konkrétnym súkromným osobám, obciam či štátu. Kam až zájdu tieto pokusy o anarchiu? Alebo sa jej s tichým súhlasom štátu a pre nekonanie úradov, polície a súdov budú môcť dopúšťať stále tí istí „vyvolení“, ktorí sa aj nasledujúce desaťročia budú štylizovať do polohy diskriminovanej minority? Kto celý ten účet zafinancuje? Zase my majoritní obyvatelia tohto územia, slušní, pracujúci a vždy platiaci občania? Tak kto je v konečnom dôsledku skutočne diskriminovaný? Minorita alebo skôr majorita tohto štátu?

Alžbeta Slováková - Spáčilová