03.05.2019 10:34

Svadba i rozvod ako remeň

Príbehy

(o žene, ktorá v zrelom veku prišla o životné istoty)

 

(FOTO: goodfon)

 

            Lívia bola totálne vyčerpaná. Z práce chodila domov ako zbitý pes, ledva čosi malé zjedla, už ju bralo na spánok. Stratená v obrovskom kresle s vyšúchaným poťahom sledovala nezúčastnene akýsi nekonečný seriál, po prvej tretine ju už chytali driemoty. Radšej sa presunula do spálne, kde sa zvalila do postele a takmer okamžite zaspala. Čo z toho, keď sa potom okolo tretej po polnoci prebrala a obťažovaná myšlienkami už spánok neprivolala. Tak sa ešte na matraci zo dve hodiny prehadzovala, napokon rezignovala, vstala a uvarila si kávu. Do práce sa potom ledva dovliekla a od rána čelila doberaniu kolegov, čo vlastne robila celú noc, a že vyzerá, akoby ju celú preflámovala. Ani nemala chuť odpovedať. Tmolila sa potom počas pracovnej doby iba vo svojej kancelárii a svoje si odrobila len vďaka trom hrnčekom čiernej kávy.

o o o

            To, čo sa s Líviou v poslednej dobe dialo, nebola žiadna veľká záhada. Jednoducho sa cítila pod psa, ako každá žena, ktorú po takmer tridsiatich rokoch spoločného života opustí muž. Tušila už v minulosti, že jej zahýbal, a vedela najmenej rok, že v hre je jedna iniciatívna štyridsiatnička. No myslela si, že ho to prejde. Ukázalo sa, že svoju rivalku a jej vytrvalosť i ambície začepčiť sa osudovo podcenila. V konečnom dôsledku to vlastne až tak osudové ani nebolo. Deti boli už tri roky z domu preč, dcéra sa vydala, syn si našiel prácu v Anglicku, a s Milošom si už dlhšie nemali veľmi čo povedať. Ako partneri, ktorí spolu žijú príliš dlho na to, aby vedeli jeden druhého niečím prekvapiť. Túžba i cit sa rokmi vytratili, neostalo takmer nič a ani nikto nejavil záujem staré časy oživovať. Občas sa až potešila víkendu, ktorý si naplánovala podľa vlastných predstáv, keď sa muž na dva dni vyparil, vraj na pánsku poľovnícku jazdu. Bolo jej celkom fajn. Po všetkých rokoch služby pri sporáku a žehliacej doske mala všetkého už po krk, padlo jej dobre raz nerobiť nič.

o o o

            Kedysi to bolo úplne naopak. Ako mladá manželka i mamička chytila syndróm perfektnej domácnosti a investovala do dokonalých rezňov, nadýchanej bublaniny a snehobielych záclon stovky hodín a tony energie. Všetko pre svojich a ich spokojnosť, preto jej nebolo ľúto, že na seba takmer nemyslí. Rokmi aj pomaly zabudla, čo najradšej jedáva, varila len podľa chuťových pohárikov manžela a oboch detí. A pre seba si utrhla voľnú chvíľu s knihou v ruke, len keď ostatným nič nechýbalo. Teraz už vie, že mala inak. Miloš si zvykol, že vždy pripravená plniť priania svojim najbližším si nekladie žiadne podmienky. Pochopila. Jednoducho sa jej obetavosti prejedol, nepotreboval viac o ňu bojovať. Urobila chybu, že sa celé roky uskromňovala a mala len minimálne požiadavky.

o o o

            Lívia si to všetko dobre uvedomovala, ale ten ich klesajúci súkromný Titanik už nedokázala zachrániť, musel padnúť až na dno. Prežívali manželstvo v štádiu malej agónie, pacient ešte žil, no bez akýchkoľvek prejavov radosti či naopak negatívnych vášní, absolútna vypreparovaná nuda. Keď ho jedného dňa našla v spálni, ako si ukladá všetky viazanky do kufra, pochopila, že udrelo na pravdu a ona je účastníkom dôležitého, priam rozhodujúceho, životného momentu. Miloš, odhodlaný pobaliť sa a odísť z ich spoločného bytu čo najskôr, vysypal na Líviu krátky monológ o odcudzení a nevyhnutnom rozvode. Nedal jej ani šancu vyjadriť sa. Vlastne v tej chvíli ani nevedela, čo má povedať. Akoby sa jej to ani netýkalo, zdalo sa jej, že sedí v hľadisku a pozoruje divadelnú scénku. A celú dobu sa snažila prísť na to, ako má reagovať. Či sa má rozplakať, hoci sa jej vôbec nechce, či mu má predviesť hysterickú scénu, na ktorú nemala vôbec energiu... Alebo by bolo najlepšie zasmiať sa a prípadne mu pomôcť baliť kufor? Fakt netušila, čo má robiť. Tak tam iba rozpačito existovala a dívala sa na muža, ako nervózny pobehuje a okrem podkolienok hľadá dostatočne silné argumenty pre svoj útek. Potom už len registrovala rázny zvuk zatvárajúceho sa zipsu, buchnutie dverí, naštartovanie auta a... A nič. Ticho. Stála tam uprostred izby v tom expresne vyľudnenom byte a celkom nechápala. Čo sa vlastne stalo, odišiel Miloš naozaj navždy? Čo ak sa zajtra, o tri dni či o dva týždne vráti? Má ho ešte čakať a chce vôbec, aby sa vrátil? Skúmala sa, svoje pocity, až napokon vyplávala na povrch aj spomienka na prvé roky ich manželstva. Naozaj to všetko takto banálne skončí? Iba kufor plný vyžehlených košieľ a „čau, lásko“? To je všetko, čo z manželstva ostane? Trochu bezradná blúdila po byte, akoby sa ocitla v cudzom prostredí. Potom si sadla do kresla neschopná upratať rozlietané myšlienky a apaticky hľadela do steny.

o o o

            Až neskôr jej začali dochádzať všetky súvislosti. Keď si už týždeň líhala do prázdnej postele, keď ráno nemusela chystať nikomu desiatu a keď sa jej akosi nedarilo pri nákupe a varení odhadnúť správne množstvo potravín a jedla pre single stravníka. Vlastne už nečakala, že sa to zmení a dokonca by Miloša ani nechcela naspäť. Rástli v nej však viaceré negatívne emócie, sklamanie, obavy, hnev. Urazilo ju, že nenašiel ani toľko odvahy, aby si s ňou sadol a vysvetlil svoje rozhodnutie, ale iba tak napochytre, zbabelo zdupkal. Začala tiež spochybňovať ich pekné začiatky, trápnym záverom ich premaľoval na šedo. A z novej situácie bola i zľaknutá, prijať ju trvalo Lívii pár krutých týždňov. Nedostavilo sa žiadne utrpenie zo straty blízkej osoby, ich vzťah bol už dávno iba odvarom toho, čo k nemu kedysi cítila. No bála sa o seba, svoju budúcnosť, ktorá sa jej úplne strácala. A deti? Ani netušila, čo na to povedia. Budú zmätené, veď Miloš bol dobrým tatkom, nepochopia, prečo zmenil adresu bydliska. A vtedy sa už začala na neho veľmi hnevať. Pre bolesť, ktorú spôsobil vlastnej rodine, pre pocit poníženia, ktorému vystavil muž hlavne ju. V takých momentoch si dovolila aj luxus  zúfalstva a dobrovoľne sa potýrala úzkostnými obavami. Čo bude ďalej? Ona a rozvedená! Ako bude žiť? Rozhorúčenú myseľ napokon vždy uhasila plačom. Sama si zvolila samotu vo svojom dočasnom utrpení, zveriť sa niekomu sa hanbila. 

o o o

            V takomto stave vytrvala asi mesiac, keď za ňou prišla kolegyňa z vedľajšej kancelárie. Všetky pokusy okolia vysondovať informácie zo súkromia dovtedy úspešne odrážala. Vyhovorila sa radšej na zhoršujúci sa zdravotný stav mamy, ktorú pripútala na posteľ a seba pasovala do úlohy vyčerpanej ošetrovateľky. Dúfam, že mi to osud nevráti, hovorila si pri každom pridanom klamstve. Väčšinou to zabralo, viac sa jej nepýtali. No Alena bola iná. Vždy priama, nikdy si nedávala servítku pred ústa, správna ženská. Istý čas ju pozorovala a keď boli raz chvíľu samé, rovno zaútočila. „Počuj, zlatko, už sa nemôžem na teba dívať, ako tu nosom takmer šúchaš dlážku, nohami ledva čo prepletáš. Chodíš ako bez duše už dobre dlhú dobu, usmievať som ťa nevidela, ani nepamätám. Priznaj farbu. Lebo ja neverím, že dôvodom tvojho trápenia je mama.“ Lívia ešte chvíľu zatĺkala a potom zo seba vysypala všetko. O odchode muža, o samote, o obavách, čo s ňou bude. „To je sila, poviem ti,“ komentovala Alena. „Ale najhoršie urobíš, ak sa s nikým neporozprávaš a budeš to dusiť v sebe. Vieš čo? Dnes po robote sa v nejakom tichom esprese posadíme a pri dobrej kávičke všetko preberieme.“ Lívia ani nemala síl odmietnuť, a napokon, veď už dlho nikde nebola. Neoľutovala. Z kolegyne, ktorú mala celkom rada, ale o nej takmer nič nevedela, sa vykľula kamarátka, ktorá dokáže dobre poradiť, ale v prvom rade trpezlivo počúvať. Sama si veľa preskákala. Choré dieťa, muž alkoholik, rany po komplikovanom rozvode však už mala zacelené. Lívia pochopila, že je úžasné, keď sa môže so svojou bolesťou s niekým podeliť. V nasledujúce dni pomaly rozmŕzala, aj v práci trochu pookriala, ostatní si to tiež všimli. Tak, ako, mame sa už darí lepšie, pýtali sa. Lepšie, hlesla vždy Lívia a s Alenou sa na seba tajnostkársky pozreli. Nemusí každý vedieť, že si navzájom poskytujú amatérsku terapiu a pri šálke horúceho čaju si liečia pošramotené ego.

o o o

            Lívia napokon dostala odpovede na všetky svoje otázky. Aj keď to trvalo takmer rok. Deti novú situáciu prijali s nevôľou, ale podvedome sa primkli k mame a Miloš si po rozvode na ich spoločný byt nerobil žiadne nároky. Veľkorysosťou si vykúpil zlé svedomie. Lívia si zvykla na život osamote, ktorý prerušujú návštevy syna a dcérinej rodinky. Pravidelne sa stretáva s priateľkami, už strávila celý víkend na chate u známych. A má jednu čerstvú novinku. Akosi pričasto po nej v poslednej dobe pozerá jeden sympatický, pár rokov rozvedený, kolega. Lívia mu skúmavé pohľady opätuje. A celkom rada. Ktovie...?

 

Alžbeta Slováková Spáčilová

 

—————

Späť


Komentár

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada


 

WEB pre celú rodinu