20.10.2011 10:28

Krokom holubím

Príbehy

(o mužovi, ktorý sa celý život nevedel vyrovnať so stratou svojho brata, dvojčaťa)

 

Drobčil si svoj rytmus po cestičke parku a každodenným prídelom pohybu meral tvrdosť jesenného terénu. Trochu ho hojdalo, nevedel, či z mäkkej pokrývky hnijúcich listov alebo z bláznivej nátury jeho krvného tlaku. Klesal a stúpal, ako sa mu zachcelo. Vilko nedokázal nikdy odhadnúť, či mu pôjde srdce vyskočiť z hrude alebo ho pomkne do boku. Dávno odviate boli roky sokolie, sedemdesiatku slávil pred pár rokmi, chrbtica už rezignovala na vzpriamenú chôdzu. Rovnako duša samotná. Nebolo prečo hrdiť sa, pripomínať sa nástojčivo svetu, ktorý rozmaznaný tisíckami podnetov zabúda, ignoruje, vyškrtáva z evidencie. Len keby dcéra, keby aspoň tá raz prišla, automaticky utrel tušenú slzu v kútiku oka. V žalúdku už plač cítil, pošteklilo ho. Prehltol príval citov a mierne prelomený v páse s pravačkou za chrbtom sklonil sa ešte bližšie k zemi. Nevidel tak ľuďom do očí, zrak však zaostril na miestnu chrobač, ktorá sa tmolila vo farebných zvyškoch jesene. A zosúladil svoj krok s holubím.

o o o

Na tento svet zakričali takmer naraz. S odstupom piatich minút sa po Stankovi narodil Vilko, ktorý ten kozmicky stratený čas už nikdy nedohnal. Neskôr vyrástol z plienok, neskôr vyriekol prvé slová a dlhšie sa mocoval s lyžičkou v tanieri. Stankovi šlo naopak všetko prirodzene, bez veľkej námahy. Bol síce ľavákom a mama mu preto trpezlivo prekladala ceruzku do druhej rúčky. On si však vycvičil aj tú. Zdupľoval tak obratnosť a mladšieho brata znevýhodnil ešte viac. To boli Vilkove prvé spomienky, ten pocit, vedomie, že brat je šikovnejší. Lepšie kopal do lopty, prepľul všetkých vrstovníkov a aj jeho žabky doleteli na hladine rieky najďalej. Obdivoval ho i ticho závidel. Vari najviac jeho schopnosť zabaviť ostatných. Stanko našiel na pôjde staré divadielko a začal hrávať improvizované predstavenia s talentom rodeného autora, režiséra i bábkoherca v jednej osobe. Na rozheganých kuchynských stoličkách u nich doma, kde šašoviny predvádzal, sa vystriedali šarvanci z celej ich ulice. Všetci ho milovali, deti i dospelí.

Až keď rodičia kupovali kožené aktovky, farbičky a atramentové perá, všetko dvojmo, udrela hodina pravdy. Tej racionálne ladenej. Matematika bola zase Vilkovým esom, tajnou komnatou, v ktorej sa rád strácal. Namiesto Stankovej fantázie, živelnosti a osobného šarmu mal vlastné tromfy, ktorými chcel dobýjať svet. Krajinu čísiel, ktorá bola tak nádherne zrozumiteľná, presná a navyše potvrdená princípom konkrétneho riešenia bez zbytočných alternatív. Aj keď kvapku pravítková. Veď preto aj utŕžil slovných štípancov od staršieho brata. Všetko však v súkromí. Vonku fungovali ako perfektné duo, dokonale zohraný tím. Na Vilka si časom nikto netrúfol, pričuchol by k Stankovým pästiam. A ten zas požíval výhody bratovej matematickej geniality. Vypracovaný ťahák mu nechýbal na žiadnej písomke. A Vilko dokonca neraz odstál pred tabuľou odpoveď za brata a vylepšil mu tak známku. Každý si ich mýlil. Veď sa podobali ako vajce vajcu.  

o o o

Symbióza dvojčiat, ktoré dokázala rozlíšiť len mama, vydržala do maturity. Potom prišiel šok. Problém sa tajil roky. Aby napokon všetko poprevracal, zničil logiku nadväzujúcich rokov. Vojna práve dostenala svojím nakazeným dychom, ale aj Stanko začal ten svoj strácať. Keď sa prvý raz rozkašľal do vreckovky červenou stopou, nik krajnú alternatívu nepripúšťal. Stelesnenie elánu, iskra v očiach, radosť zo života, klaun, ktorý dokázal všetkých rozosmiať, ten predsa nemôže byť vážne chorý. Nevzdával to, stále sa vedel schuti a nákazlivo zasmiať, ale tvár, tá strácala prirodzenú červeň. Akoby niekto spravil miniatúrnu dieročku, ktorou život po troške unikal. Liečba, sanatórium, všetko márne. Váš syn je veľmi oslabený, duch chce, pľúca však nevládzu bojovať, vysvetľoval lekár vystrašeným rodičom. Nechápali. Ani vtedy, keď kráčali za bielou truhlou. Vilko tam bol tiež. Snažil sa však byť čo najmenej viditeľným. Aj sa tak cítil. Ako človek polovičný. Uťali mu pravú ruku i ľavú nohu, urezali kusisko srdca, odňali jednu z obličiek. Ako má teraz žiť? Bez staršieho brata, ktorý mal všetko to, čo jemu chýbalo. Ako by mu zamaľovali polovicu zrkadla, zatemnili poloviny okien a namiesto brány nechali otvorené len záhradné dvierka. Vstupoval do ozajstného života s pocitom, že už nevyráta žiadnu rovnicu. Veď nechápe už ani elementárny príklad. Prečo dve mínus jeden je jeden.

o o o

Odvtedy bolo všetko v ich rodine sťa počarované. Akoby so Stankom odletelo za kŕdeľ energie, na päty sa im lepila samá smola. Otcova firma skrachovala, mama spadla zo schodov, veď stále chodievala ako v mrákotách, a dolámala si nohy, a aj Vilko začal chorľavieť. Ledva dokončil učiteľský inštitút a nastúpil do svojej prvej školy, aby sa popri svojich septimánoch a oktavánoch učil aj sám, ozval sa žalúdok. Z ťažkostí sa vystrábil až za pár mesiacov. No neprešiel ani týždeň a zabolelo ho v krížoch. Išiel od bolesti k bolesti, až si zvykol na každodennú dávku nátlakových aktivít svojho organizmu. Keď nepichlo v lopatke, tak skrúcalo rukou alebo pálila potvorská záha. Vždy nadobudol konkrétny pocit, že mu práve tá či oná časť tela chýba. Akýsi doktor po opakovanej recidíve problémov vysvetľoval jemu i rodičom, že nie telo, ale duša je chorá. Že nesmie prežívať bratovu smrť ako vlastné odchádzanie z tohto sveta a že mu je súdené či skôr dovolené žiť si vlastný život so všetkým, čo k tomu patrí. Veľmi nepomohlo. Nevymotal sa z bludného kruhu pocitov večných strát a žiadnych nálezov.

o o o

Až Etelka trochu utíšila to rozbúrené more utrpenia. Keď už nie života budiacim elixírom, tak aspoň obkladom na čelo bola určite. Súženie zažehnané nebolo, ale prišla úľava. Vilko bol konečne ochotný akceptovať význam slov pekný, milý, príjemný, spájali sa mu podvedome s Etelkou. Cítil to už pri prvom náhodnom stretnutí na jednej nemocničnej chodbe. Drobná sestrička s priesvitnou pleťou ledva posúvala vozík s vari stokilovým pacientom. Tak jej pomohol. Akosi sa odvtedy nepustili. Spoločne tlačili svoju životnú káričku. Nepotrpeli si veľmi na temperament, chýbal v intimite i v komunikácii. Všetky útrapy, malé i veľké, každý z nich prebolel radšej potichu v sebe, nezaťažoval toho druhého. Manželia na nitke. Síce spojení, jej dráha sa však rokmi predlžovala, stále viac tajných myšlienok pred sebou ukrývali. Etelka, od prírody skromná, na seba veľmi neupozorňovala. Ani keď pochovali ich malého synčeka, ktorý dýchal pozemský vzduch len jediný deň, ani vtedy neukázala svetu slzy. Stúlila sa do klbka a aj Vilkovi nebolo vždy odomknuté. Utiekal sa v tých rokoch do školského kabinetu a hrúžil sa do riešiteľných tajomstiev matematických vzorcov. Tam bol doma, tam bol veľký, mocný a dokázal prekážky aj prekonávať.  

o o o

Etelka pookriala, až keď sa narodila štvorkilová Stanka. To meno nedostala náhodou. Keď ho vyberali, Vilkovi sa automaticky otvorila jeho celoživotná duševná trauma – starší brat, jeho pred štvrťstoročím osudom odstrihnuté dvojča. Akoby ho aspoň takto sprostredkovane chcel vrátiť svetu. Stanislava nezostala svojmu menu ani menovcovi nič dlžná. Malý uzlíček nabitý energiou kváril pochudnutú mamu celý deň a pol noci k tomu. Vždy pripravená na papanie, plač či inú podobnú činnosť zamestnávala na plný úväzok oboch rodičov. Rozdávali sa z lásky. A Stanka brala. Až si na to až príliš zvykla. Keď rodičia pochopili, že neodhadli správne deň ani hodinu, kedy mali začať učiť malého človiečika aj vracať, uvedomovať si síce svoje ego, ale v súvislosti s ostatnými ľuďmi, bolo už neskoro. V puberte len ťažko preonačíš mláďa, ktoré vždy chcelo, žiadalo, očakávalo a dostalo. Stanke sa ako kedysi jej strýkovi všetko darilo. Obdarená osobitým vyžarovaním silnej osobnosti vedela každého rýchlo okúzliť, radi ju mali rovnako učitelia ako jej vrstovníci, bola ich neoficiálnym lídrom. Učila sa ľahko a mala aj talent. Izbu jej zdobilo niekoľko ocenení z výtvarných súťaží za kresby. Dokonalý obraz úspechu, keď v živote ide všetko ako po masle. Preto Stanka vôbec nechápala, prečo sa rodičia zrazu začali pätiť, keď zvyšovala požiadavky na vreckové, keď predlžovala večerné výjazdy do ulíc a keď pritom strácala úctu v komunikácii. Zaskočení jej nárokmi na všetko, na veci, vecičky i priveľkú dávku osobnej slobody, odmietli konečne hrať jej už trochu bezočivú hru mláďaťa, ktoré skúša prirýchlo posúvať hranice svojich možností. No keď nedostala, čo chcela, doma, obrátila sa inam. Čert vie, či to bolo naplánované dopredu alebo iba spontánne rozhodnutie, ale jedného dňa v lete pre maturitným ročníkom Stanka prišla a povedala, že ju kamarátka pozvala na výlet do Švajčiarska. Vraj na tri týždne, bohatá teta ich prichýli, cudzie kraje ukáže. Vyleteli z hniezda ako dve rozchichotané sojky. A už sa nikdy nevrátili. Útek za hranice, to sa vtedy neodpúšťalo. Vilkovi zobrali matematický kabinet a Etelke jediný dôvod pre život. Už nebolo prečo. Tak sa svetu porúčala. Urobila tak potichučky, nenápadne ako vlastne všetko ostatné. Mnohí si ani nevšimli. Len Vilko riešil zas raz svoj ťažký príklad. Prečo dve mínus jedna je jeden.

o o o

Od Stanky chodili karty len z času načas. Vari každý druhý rok. Vždy z iného svetadielu, niekedy aj s iným manželovým menom. Malý rodinný živel, nevyčerpateľný zdroj vitality, sa stihol trikrát rozviesť, urobiť päť vlastných výtvarných výstav a poviť jedno dieťa. Vilkovi sa marilo, že sa podobá na starkú. Odkladá všetky pozdravy, má ich poukladané na kôpke v sekretári. A často hladí dcérinu ošúchanú fotografiu. Rovnako bratovu. Obaja ho zradili, opustili a nechali napospas osudu. A on teraz všetky narodeniny oslavuje sám. Tak strašne sa mu cnie. A ešte ho aj bolí pri srdci. A občas láme v krížoch. Aj pichá v kolene. Prechádzku si však nikdy neodpustí. Premeria blízky park a zakotví na námestíčku pri fontáne, kde zladí svoj krok s holubmi. Vždy tam sú, zatiaľ ho nikdy nesklamali. Na nich sa Vilko spoľahnúť môže.

 

Alžbeta Slováková - Spáčilová

—————

Späť


Komentár

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada


 

WEB pre celú rodinu